V tejto chvíli je to stále „iba“ vojenská porážka, hoci jej zásadné geopolitické dôsledky sa prejavia už čoskoro. Na bojisku pri Moháči ležia 29. augusta 1526 popoludní tisícky zabitých a zranených uhorských vojakov, ktorí mali zastaviť osmanský vpád do krajiny. Mnohí ďalší, medzi nimi aj magnáti a predstavitelia cirkvi, končia v zajatí, iní, keď videli, že je všetko stratené, sa dali na útek. Nepriateľ ich však zatiaľ nestíha.
„Turci zostali dlho vo svojom tábore, buď preto, že sa báli úskoku, alebo preto, že ich unavil boj, vôbec našich mužov neprenasledovali. Táto okolnosť a fakt, že čoskoro prišiel prudký lejak, znamenala pre mnohých záchranu,“ napíše vo svojom svedectve očitý svedok bitky, vacovský biskup Štefan Brodarič.
V hustom daždi opúšťa moháčske bojisko aj kráľ Ľudovít II., sprevádzaný družinou najvernejších. Okrem iných je s ním komorník Ulrich Czettritz a kapitán prešporského hradu Štefan Aczél.
Rozbahneným terénom, ktorý ich útek sťažuje, sa dostávajú k jednému z ramien Dunaja. Vplyvom lejaku sa vylial z brehov, no musia cezeň za každú cenu prejsť, nevedia, či im nepriateľ nie je v pätách.
Ako prvý sa o to pokúša Czettritz. Tok prekoná a na druhej strane čaká na kráľa.
Ľudovít sa pokúša urobiť to isté. Keď však s koňom vojde do vody, zviera sa vzopne na zadné, kráľ spadne, v ťažkom brnení sa nedokáže dostať z vody a končí pod hladinou. Aczél okamžite skáče za ním, no dopadne rovnako.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 91% na dočítanie.
Zostáva vám 91% na dočítanie.
