Išlo v podstate o banálny spor, no nie je vylúčené, že sa možno stal povestnou poslednou kvapkou, ktorá urýchlila jedno historické rozhodnutie. To však jeho aktéri nemohli tušiť.
Volali sa Marianus Herzog a Athanasius Stiepach. Dvaja mnísi, ktorí ušli z kartuziánskeho kláštora v Mauerbachu, adresovali cisárovi Jozefovi II. sťažnosť na preláta. Obviňovali ho, že zneužíva svoje postavenie, zanedbáva povinnosti, napríklad nekoná bohoslužby, dopúšťa sa tiež finančných machinácií, porušuje cisárske nariadenia a tak ďalej.
Ich ponosou sa zaoberala vyšetrovacia komisia, ktorá prostredníctvom dvorskej kancelárie predkladá 10. novembra 1781 panovníkovi záverečnú správu. Zistila síce, že väčšina obvinení sa nezakladá na pravde, a že práve Herzog bol pôvodcom mnohých problémov v kartúze, no zároveň konštatovala, že prelát skutočne nejde, najmä mladým rehoľníkom, dobrým príkladom a všeobecne, teda nielen v tomto kláštore, „mníšska disciplína a poriadok upadajú“. Je teda potrebné vykonať nápravu.
Ako na túto správu Jozef II. reaguje? Nevieme, no práve kontemplatívne rády považuje za zbytočné a netají sa tým, že ich v rámci svojich cirkevných reforiem mieni zrušiť. Tak či onak, kartúza v Mauerbachu sa o niekoľko týždňov stane jednou z prvých, ktoré tento osud postihne. A rovnako dopadne ďalších vyše 700 kláštorov v celej krajine.
Je to ďalší z radikálnych krokov, ktoré Jozef II. v poslednom čase urobil a ešte plánuje urobiť. Nariadenia s jeho podpisom pribúdajú doslova každý deň a niektoré sú vskutku prevratné. V októbri napríklad Tolerančným patentom vyhlásil slobodu náboženského vyznania, o dva týždne neskôr zrušil nevoľníctvo.
Takto nejako si to predstavoval, keď sníval o tom, čo všetko urobí, až raz bude vládnuť sám?
V tieni matky
Najstarší syn Márie Terézie a Františka Štefana Lotrinského na to čakal dlho. Mal 24 rokov, keď sa v lete 1765 po smrti svojho otca stal cisárom Svätej ríše rímskej. Bol to hrdý titul, to je pravda, no v tom čase už skôr reprezentatívny než znamenajúci reálnu moc.
K tej sa mohol dostať v dedičných habsburských krajinách, jeho matka však svoj pôvodný plán – stiahnuť sa po manželovej smrti do úzadia a vládu prenechať synovi – prehodnotila. Jozefa vymenovala „iba“ za spoluvládcu.
Ambiciózny, miestami až arogantný mladík s vervou revolucionára, túžiaci všetko reformovať, bol z toho roztrpčený. Mária Terézia naďalej držala opraty vlády pevne vo svojich rukách, zásadné rozhodnutia robila ona a jeho pozíciu videla skôr v rovine, že sa pri nej bude učiť panovať.
Obdobie Jozefovej spoluvlády s dominantnou matkou, vyznávajúcou tradičné hodnoty, tak bolo poznamenané neustálymi spormi, vzájomné vzťahy sa ocitli na bode mrazu a komunikovali spolu najmä písomne alebo cez prostredníkov. Keď jej však navrhol, že radšej odstúpi, rezolútne to zamietla.
Jeden príklad za všetky, ilustrujúci ich diametrálne odlišný pohľad napríklad na fungovanie dvora a štátneho aparátu: Mária Terézia si potrpela na dôstojnú reprezentáciu, v Schönbrunne sa často konali veľké plesy a slávnosti a na tento účel ročne minula dva až tri milióny zlatých. Funkcie obsadzovala so zreteľom na pôvod, privilégiá starých aristokratických rodov zostávali nepísaným zákonom a u úradníkov si viac než pracovný efekt vážila vernosť.
Na druhej strane Jozef sa s averziou staval...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.