Zmenil šikanovanie, ktoré sám kedysi pociťoval. Zdeněk Matějček dával nádej osudom otlčeným deťom

Narodil sa v roku 1922 do rodiny riaditeľa slávneho žrebčína v Kladruboch. V konskom sedle sa síce príliš dobre necítil, pretože mu v tom bránila vrodená luxácia bedrového kĺbu, ale na detstvo spomínal s láskou:

„Kladruby, to bol taký detský raj. Môj hendikep ma síce z niektorých aktivít vyradil, ale mohol som jazdiť na bicykli, plávať, otecko ma učil poľovníctvu, miloval som ten svet. Otec bol skôr prísny, riadny, viedol nás v živote k cieľavedomosti. Mamička bola láskavá a dobrá, znamenala bezpečný prístav. A môj brat, to bol môj najlepší priateľ,“ spomínal Matějček v jednom zo svojich posledných rozhovorov.

V jedenástich rokoch odišiel študovať na gymnázium do Pardubíc a býval na internáte, domov za rodičmi sa nedostával často a odlúčenie niesol spočiatku ťažko. Choré bedro mu niekoľkokrát operovali, po jednom zo zákrokov strávil dlhší čas na vozíčku a pribral, zažil kvôli tomu v škole šikanovanie.

Možno aj preto celý život bránil deti, ktoré sú opustené, zraňované či nejakým spôsobom hendikepované. Jeho pochopenie bolo hlboké, mnohé z toho sám prežil.

Po maturite nemohol ísť kvôli vojne študovať, šiel teda pracovať k otcovi do žrebčína a následne strávil tri roky ako fakturant u Baťu v Zlíne. Matějček ten čas nepovažoval za premárnený, aspoň vraj dobre spoznal ľudské charaktery.

Na konci vojny ochorel na tuberkulózu, liečil sa v sanatóriách v Beskydoch a v Tatrách a zmeškal kvôli tomu prvé mesiace vysokoškolského štúdia češtiny a filozofie na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Všetko síce dohnal a chcel sa stať učiteľom, komunistický prevrat v roku 1948 však jeho plány zmenil.