Bolo to trochu bizarné, no po čase sa už nikto nečudoval tomu, že Hana Ponická počas stretnutí literátov v budmerickom kaštieli sedávala za jedným stolom so svojím súčasným aj s dvomi predošlými manželmi. Dospieť k takémuto súzvuku „ex“ chce prinajmenšom trochu šťastia.
„(...) krehké, drobné žieňa počernej tváre a úprimného, prenikavého pohľadu, ktorý čímsi chytal za srdce, práve tak ako aj jej zvláštne podfarbený hlas,“ opísal charizmu Hany Ponickej spisovateľ Ján Marták.
Poklony jej skladali dokonca aj eštebáci. „Vy máte taký milý úsmev, pani Ponická, s vami sa dobre rozpráva, ale len kým nie ste zlostná, povedali to aj moji ľudia,“ vyjadril sa jeden z tých, ktorí na ňu boli nasadení.
Na zlosť mala haličská rodáčka a jedna z mála Sloveniek, ktorá bola pre svoj odpor voči režimu postavená až pred súd, dôvodov viac ako dosť. Našťastie – pre ňu samotnú, Československo, a možno aj súdruha eštebáka – ju dokázala premieňať na tvorivé a konštruktívne činy.
Od literatúry k medicíne a späť
Hana Ponická sa narodila 15. júla 1922 v Haliči pri Lučenci do rodiny, v ktorej – ako píše pre Klubové listy historička Helena Nosková – hrali vzdelanosť a etika prvoradú úlohu.
„Jej otec Július Ponický bol známym právnikom; v rokoch prvej republiky bol vrchným inšpektorom nad súdmi Slovenska a Podkarpatskej Rusi a vychoval v dcére veľký zmysel pre objektivitu, spravodlivosť, morálku, vštepil jej základy kritického myslenia, húževnatosť i zmysel pre povinnosť.“...
Zostáva vám 85% na dočítanie.