Dnešok má byť dňom jeho veľkého triumfu, parlament bude hlasovať o dôvere novej vláde. V Taliansku to nie je nič neobvyklé, no tentoraz dôjde k výnimočnej, ba až nepredstaviteľnej situácii. Vôbec prvýkrát sa totiž bude pravicový kabinet opierať o podporu komunistov.
Architektom tohto „historického kompromisu“ je Aldo Moro, 61-ročný šéf kresťanských demokratov a niekdajší päťnásobný premiér.
Nie všetci sú z jeho iniciatívy, ktorú sprevádzali týždne polemík a ťažkých rokovaní, nadšení, dokonca ani šéf nového kabinetu. On je však presvedčený, že spojenectvo, ktoré presadil, prinesie krajine zmietanej permanentnou politickou krízou a násilím stabilitu.
Je štvrtok 16. marca 1978. Krátko pred deviatou ráno sa Aldo Moro vo svojom rímskom byte lúči s manželkou Eleonorou, berie si aktovku a vychádza na ulicu, kde nasadá do tmavomodrého Fiatu 130. Posádku tvoria dvaja členovia ochranky, ďalší traja idú za ním v sprievodnej Alfe Romeo.
Cesta do parlamentu prebieha normálne, no na križovatke ulíc Via Fani a Via Stresa dochádza ku kolízii. Biela fiatka s diplomatickou značkou, ktorá ich práve predbehla, zrazu prudko zabrzdí. Vodič Morovho vozidla nestíha zareagovať a naráža do nej.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 92% na dočítanie.
Zostáva vám 92% na dočítanie.
