V limuzíne, ktorou sa 20. januára 1981 krátko pred poludním presúvajú Jimmy Carter a Ronald Reagan na miesto inaugurácie, vládne rozpačité ticho, len občas prerušené nejakou tou zdvorilostnou frázou.
Do reči nie je najmä končiacemu prezidentovi. Carter do poslednej chvíle robil všetko pre to, aby Irán prepustil zadržiavaných amerických rukojemníkov a on to mohol oficiálne oznámiť. Teraz už vie, že toto privilégium pripadne jeho nástupcovi.
Šťastný koniec rukojemníckej drámy čiastočne zatieni aj slávnostný ceremoniál, ktorý je iný než v prípade Reaganových predchodcov. Prvýkrát sa koná pri západnom priečelí Kapitolu, kde ho môže sledovať oveľa viac ľudí, program inaugurácie je natiahnutý do štyroch dní, je oveľa pompéznejšia a, pochopiteľne, aj drahšia.
Nebude to však zďaleka jediná zmena, ktorú Spojeným štátom, ale aj svetu tento muž prinesie. Sľúbil radikálny obrat v domácej i zahraničnej politike, pravda, viacerí v tejto chvíli ešte pochybujú, že k tomu naozaj dôjde. Dôvodom nie je ani tak jeho vek (69-ročný Ronald Reagan sa úradu ujíma ako najstarší muž v amerických dejinách, čo prekoná až v roku 2016 Donald Trump), ako skôr prax.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 90% na dočítanie.
Zostáva vám 90% na dočítanie.
