Puč, ktorý bol predzvesťou katastrofy. Boľševikov bola v Rusku iba hŕstka, no podarilo sa im uchopiť moc

Ulice sa hemžia vojakmi, sporadicky sa z niektorých častí mesta ozývajú výbuchy a streľba. Obyvatelia Petrohradu však akoby ich nevnímali, akoby aj toto už patrilo ku koloritu metropoly. Od marcových revolučných udalostí, počas ktorých bol zvrhnutý cár, sa totiž niekoľkokrát stala dejiskom nepokojov, keď sa niektorá z politických frakcií snažila násilím uchopiť moc.

Ani dnes sa teda mnohí nenechajú nejakými výstrelmi vyrušiť a idú si za svojím – niekto do kaviarne, iný do reštaurácie, ďalší do divadla, v Mariinskom dávajú Verdiho operu Don Carlos a v role kráľa Filipa sa má predstaviť slávny Fiodor Šaľapin.

Je streda 7. novembra 1917 (podľa vtedy ešte v Rusku platného juliánskeho kalendára 25. októbra). V Petrohrade vládne podvečer zdanlivo bežný ruch. No skutočne iba zdanlivo.

Napríklad v Zimnom paláci, sídle dočasnej vlády, je atmosféra mimoriadne napätá. Od včerajška sa mestom šíria správy, že boľševici chcú zvrhnúť vládu. Ministri sú nervózni, nevedia, čo majú robiť. Z okien vidia, ako sa pred palácom zhromažďujú ozbrojenci, na rieke Neve zakotvil krížnik Aurora a kanóny z neďalekej Petropavlovskej pevnosti mieria na palác.

Premiér Alexander Kerenskij ešte predpoludním odišiel po vojenskú pomoc a odvtedy o ňom niet chýru. No a kadeti z vojenskej školy, ktorí mali budovu brániť, odišli. Zostali ich tu asi tri stovky a s nimi neveľký ženský prápor.

Nemenej vypäté ovzdušie vládne aj o čosi ďalej, v Smolnom inštitúte, ktorý pred pár dňami obsadili boľševici a zriadili si tam svoj revolučný výbor.