Záhady a mystika Jaroslava Haška. Autor Švejka bol tak trochu ako dieťa, mnoho rovesníkov ho nechápalo

Ako ste sa dostali k Haškovi a pátraniu o jeho živote?

K Haškovi som sa dostala v roku 2013 cez filmového a divadelného režiséra a scenáristu Antonína Kachlíka (1923 – 2022). On mi vtedy dal prečítať svoj scenár k životopisnému filmu o Jaroslavovi Haškovi, ktorý vyšiel knižne (Jak se narodil Švejk a zemřel Hašek, Alfa-Omega 2003). Cítila som, že hľadá spriaznenú dušu a niekoho, kto by v jeho práci pokračoval, ale dlho som si k tejto téme nemohla nájsť svoj vzťah. Až keď som prišla do Lipnice, navštívila dom, kde Hašek pracoval, a napáchla tamojšou atmosférou, rozhodla som sa nájsť kľúč k jeho životu a napísať o ňom vlastné dielo. Pán Kachlík s tým nemal problém, iba mi kládol na srdce, aby som zobrazila Haška ako človeka.

A ako ste s tým začali?

Nadviazala som spoluprácu s významnými znalcami Haškovho života, ako sú napríklad jeho vnuk Richard Hašek alebo český literárny historik a spisovateľ Radko Pytlík a mnoho ďalších haškológov. Zohnala som viac ako dvadsať svedectiev o Haškovom živote rôzne po antikvariátoch, ale stále som k nemu nemohla nájsť vlastný kľúč. Potom sa mi však dostala do ruky knižočka od Klimenta Štěpánka, Haškovho pisára v Lipnici, ktorému autor Švejka diktoval. A vtedy som sa rozhodla, že sa môj príbeh bude odohrávať v Lipnici a bude reflektovať práve pohľad pisára, s ktorým Hašek posledné dva roky svojho života na Švejkovi aktívne spolupracoval.

Môžete vysvetliť prečo?

Pri podrobnom štúdiu som pochopila, že Kliment Štěpánek (1897 – 1974), ktorý bol o trinásť rokov mladší, nebol len Haškovým tajomníkom. V priebehu tých posledných dvoch rokov sa stal Haškovým dôverníkom, skoro náhradou za jeho vlastného syna Richarda, ktorého pri sebe nosil vlastne len na fotke a nikdy ho nemohol mať naozaj. Hašek, ktorý bol výborný satirik, mystifikátor a dokázal zahmliť svoju osobnú pravdu, bol v podstate obrovský introvert. Nikoho nenechal nahliadnuť do svojho súkromia. A zrazu sa zveroval mladšiemu človeku, ktorého zmýšľanie s ním nemohlo rezonovať: zatiaľ čo Štěpánek bol nadšený vlastenec a organizoval v Lipnici sokolské hnutie, autor Švejka trpel ťažkými dezilúziami, zakúsil vojnu, veľa sklamania a nepochopenia od kamarátov vrátane legionárov, a to bol aj jeden z dôvodov, prečo v Lipnici v podstate zostal. Tu mohol v pokoji písať, ale zároveň byť obklopený obyčajnými a jednoduchými ľuďmi, s ktorými mu bolo možno najlepšie. Pretože krčma bola jeho živel, kde sa dokázal s každým skamarátiť, bol medzi miestnymi ľuďmi veľmi obľúbený.

Určite ich čitateľom vedel oživiť aj na papieri.

Bol dobrý psychológ a k tomu pohotový mystifikátor. To bolo jeho. Každému pri stole rozdával najrôznejšie „pracovné funkcie“, nepokazil žiadnu srandu, ale zároveň ľuďom porozumel a vždy im to dával najavo. Vedel ľudí spájať a do tohto prostredia svojou prirodzenosťou úplne vrástol. S Klimentom Štěpánkom si časom vybudovali veľmi blízky vzťah otca a syna, takže keď Hašek spoznal idealistické a revolučné Štěpánkove túžby, začal mu aj radiť a snažil sa ho dostať späť na zem. O tom teda z veľkej časti bol môj scenár Haškov pisár (ide o hraný dokument, ktorý zatiaľ nebol natočený, v súčasnosti pripravuje Světlana Lazarová ďalší scenár, rozšírený o Haškovo pôsobenie v Rusku, pozn. red.).