Do histórie svojej krajiny výrazne prehovoril dvakrát. Prvý raz počas druhej svetovej vojny ako hrdina zahraničného protinacistického odboja a druhýkrát, keď v roku 1958 vystúpil z ústrania a prijal úrad predsedu vlády. Podľa historikov tým Charles de Gaulle zabránil hroziacej občianskej vojne kvôli kríze v Alžírsku.
Následne presadil vo Francúzsku novú ústavu vrátane prezidentského systému a v priamych voľbách hlavy štátu zvíťazil. Funkcie prezidenta Piatej francúzskej republiky sa ujal v januári 1959.
Legendárny generál tak na prahu sedemdesiatky mohol začať napĺňať svoju „ideu Francúzska“, ktorú, ako napísal v pamätiach, nosil v hlave celý život.
Rodák z Lille sa po skončení strednej školy rozhodol pre kariéru v armáde a na vojenskej akadémii Saint-Cyr patril k najlepším študentov. Ako jej absolvent nastúpil v roku 1913 v hodnosti podporučíka pechoty k pluku, ktorému velil neskorší národný hrdina a ešte neskôr symbol kolaborácie s nacistami Philippe Pétain. Spolu odišli aj na bojiská prvej svetovej vojny, kde však de Gaulla prenasledovala smola. Trikrát bol zranený a v marci 1916 padol pri Verdune do nemeckého zajatia. Strávil v ňom 32 mesiacov, počas ktorých sa päťkrát pokúsil ujsť, no ani raz mu to nevyšlo.
V armáde zostal aj po podpise prímeria, v dvadsiatych rokoch stal sa pobočníkom maršala Pétaina a začal aj publikovať. Kritizoval statický spôsob boja, propagoval moderné zásady vedenia vojny s motorizovanými jednotkami vybavenými obrnenou technikou a vďaka svojim názorom sa čoraz viac ocital v centre pozornosti.
Na jeho slová došlo na jar 1940, keď sa Francúzsko nedokázalo starým poňatím boja ubrániť bleskovému útoku nemeckej armády. V prvej obrannej línii stál aj tankový pluk, ktorému velil de Gaulle. Najprv sa mu postup nepriateľa podarilo zastaviť a dokonca ho pri Caumonte prinútil ustúpiť. Bol jediným francúzskym veliteľom, ktorému sa to počas nemeckej invázie podarilo, výsledok to však nezvrátilo. De Gaulla síce povýšili na generála, lenže o pár dní Francúzsko kapitulovalo.
S potupnou porážkou sa odmietal zmieriť. Odletel do Londýna, odkiaľ prostredníctvom rozhlasu vyzval krajanov na odpor. „Francúzsko prehralo bitku, ale neprehralo vojnu. Nič nie je stratené. Vyzývam všetkých Francúzov, nech sú kdekoľvek, aby sa ku mne pripojili v boji,“ burcoval. Postupne sformoval zahraničný odboj, ktorého príslušníci napokon v auguste 1944 víťazne vstúpili do Paríža.
Charles de Gaulle sa stal v oslobodenej vlasti nielen oslavovaným hrdinom, ale aj predsedom vlády. Lenže po viac než roku sa rozhodol rezignovať. Nesúhlasil s návrhom ústavy Štvrtej republiky, slabou pozíciou, ktorú v nej mal prezident a tiež s príliš veľkými právomocami parlamentu, v ktorom sa snažili politické strany presadzovať najmä vlastné záujmy. V januári 1946 teda abdikoval.
Ak dúfal, že tým ako vojnový hrdina získa všeobecnú podporu a na jej vlne sa vráti silnejší, tak sa zmýlil. Hnutie nazvané Združenie francúzskeho ľudu, ktoré založil, vo voľbách neuspelo a de Gaulle sa v roku 1947 rozhodol odísť zo scény.
Uchýlil sa na svoju usadlosť v Colombey les deux Églises, asi 220 kilometrov od Paríža, ktorú kúpil ešte v tridsiatych rokoch. „Je to jediné miesto pod slnkom, kde mi je naozaj dobre,“ zvykol hovorievať o dome obklopenom trojhektárovým parkom. Písal tam pamäte, venoval sa rodine a prísne si strážil súkromie. Na verejnosti vystupoval sporadicky a zdalo sa, že v politike sa už nemieni angažovať.
Nebola to však pravda. Stále udržiaval kontakty s bývalými spolupracovníkmi a stúpencami a pozorne sledoval vývoj politickej situácie. A tá najmä v druhej polovici päťdesiatych rokov nevyzerala optimisticky. Francúzsko, v ktorom sa od konca vojny do mája 1958 až 23-krát zmenil premiér, sa zmietalo v chaose, nestabilite a hospodárskych problémoch a na rozvrátenej politickej scéne už nebol nikto schopný zostaviť funkčnú vládu. Na krajinu navyše ťažko doliehali vojny a nepokoje v Indočíne a Alžírsku a ak by sa problémy nezačali okamžite riešiť, reálne jej hrozila občianska vojna.
A práve v tejto situácii sa na scénu vrátil Charles de Gaulle. Prijal návrh prezidenta Reného Cotyho, na zostavenie novej vlády a napriek odporu časti snemovne ho na konci mája 1958 Národné zhromaždenie vymenovalo za premiéra a udelilo mu mimoriadne právomoci. Onedlho predstavil novú ústavu, ktorú mu v septembri 1958 v referende odobrilo takmer 80 percent Francúzov. Svoj triumfálny návrat zavŕšil generál v decembri 1958, keď s prevahou vyhral prezidentské voľby (podľa novej ústavy už priame) a stal sa hlavou štátu.
„Dostal jedinečnú príležitosť, všetci sa mu podriadili, a to by mu malo umožniť vo Francúzsku urobiť konečne poriadok,“ komentoval jeho návrat do vysokej politiky Winston Churchill.
De Gaulle šancu skutočne využil. Vytvoril nový ústavný režim, ktorý politológovia pomenovali podľa neho – gaullizmus. Bol to prezidentský systém, v rámci ktorého presadzoval praktickú politiku podriadenú národnej nezávislosti, založenej na autorite a stabilite štátu. Na domácej scéne sa mu napokon podarilo stabilizovať politický systém i ekonomiku, k čomu prispelo napríklad aj zavedenie nového franku. Svojimi ambíciami sa netajil ani v medzinárodnej politike.
„Vytýčil si cieľ, že obmedzením nákladných koloniálnych záväzkov, presadzovaním vývoja nukleárnej kapacity a zaujatím nezávislého postavenia v Európe znovu dosiahne ‚veľké‘ Francúzsko,“ charakterizuje de Gaullove zámery v knihe Zápas o európsku nadvládu britský historik Brendan Simms.
V roku 1961 rozhodol, že sa Francúzsko stiahne z Alžírska, a to napriek búrlivým protestom proti vývoju v tejto severoafrickej kolónii, ktoré prichádzali najmä zo strany niektorých vojenských predstaviteľov. Reakciou na nezávislosť Alžírska bolo niekoľko atentátov (celkovo čelil počas desiatich rokov až 30 takýmto pokusom), ktorých terčom sa prezident stal. Všetky prežil, či už vďaka svojej ochranke, spravodajskej službe, šťastiu, či vozidlu, ktoré používal (bol to populárny Citroën DS).
Stiahnutie sa z Alžírska umožnilo de Gaullovi preorientovať francúzsku politiku , ktorá sa tak oveľa viac začala sústreďovať na Európu. Nadväzoval spoluprácu nielen so Západom, ale aj s Východom, vrátane Číny a Sovietskeho zväzu. S nemeckým kancelárom Konradom Adenauerom slávnostne deklarovali koniec odvekého nepriateľstva medzi oboma krajinami, ktoré sa spolu stali hybnou silou európskej integrácie.
Tú Charles de Gaulle síce podporoval, ale iba do určitej miery. Nedokázal si napríklad predstaviť, že by sa mohlo Francúzsko stratiť v akomsi európskom superštáte. Tvrdil, že minimálne za svoju bezpečnosť musí ručiť samo. A tak Francúzi vyvinuli vlastné jadrové zbrane a v roku 1966 vystúpili aj z vojenskej časti Severoatlantickej aliancie.
Prezidentova popularita rástla a miestami zachádzala až tak ďaleko, že mnohí ľudia v ňom videli stelesnenie Francúzska. Priazeň v politike je však vrtkavá a presvedčil so o tom aj de Gaulle. Študentské nepokoje, ktoré otriasali Parížom na jar 1968 ešte ustál, hoci sa zdalo, že pod ich tlakom odstúpi. Vzápätí vypísal predčasné voľby, ktoré vyhral. Keď mu však v apríli 1969 neprešlo referendum o transformácii Senátu a o presune niektorých kompetencií na kraje, rozhodol sa odstúpiť.
Podobne ako v roku 1947 sa uchýlil na svoju usadlosť v Colombey les deux Églises, odkiaľ sa 9. novembra 1970 do sveta rozletela správa, že francúzsky vojnový hrdina a bývalý prezident Charles de Gaulle necelé dva týždne pred dovŕšením osemdesiatky zomrel.
