Stalo sa to v januári 1990, počas pracovnej cesty Michaila Gorbačova v Litve. Keď si najvyšší kremeľský predstaviteľ po príchode podával ruky so zástupcami tejto zväzovej republiky, jeden z nich, Vytautas Landsbergis, ho privítal ako „najvyššieho predstaviteľa priateľskej susednej krajiny“.
Gorbačov bol síce známy tým, že aj sám sa z času na čas s obľubou vymkol konvenciám, toto však bolo aj naňho príliš a okamžite dal najavo, že sa ho predmetná veta mimoriadne dotkla.
A to ešte netušil, že onedlho ho čaká ďalšia studená sprcha. Verný svojmu zvyku, chcel si aj vo Vilniuse neformálne podebatovať s ľuďmi na ulici. Keď sa ich však spýtal, či chcú naozaj nezávislosť, odpoveďou bolo mohutné a jednohlasné „Áno!“
Pred Litovčanmi to vtedy síce nahlas nevyslovil, do Moskvy sa však Michail Gorbačov vracal s pevným odhodlaním, že Sovietsky zväz musí udržať pokope.
Pobaltie zdvihlo hlavu
Na to však už bolo neskoro. Práve jeho politika prestavby a snaha zreformovať sovietsky systém ľuďom dodala odvahu. A nielen vo východoeurópskych satelitoch, ktoré sa v roku 1989 jeden za druhým vymanili zo sféry vplyvu Kremľa.
Na tenkom ľade sa ocitla aj dovtedy nespochybniteľná integrita Sovietskeho zväzu a kritická situácia bola práve v pobaltských republikách.
Jeden z prvých zreteľných signálov na oficiálnej pôde zaznel na Zjazde ľudových poslancov. Novovytvorený orgán, ktorý mal byť akousi obdobou parlamentu a Gorbačov ním chcel oslabiť moc miestnych straníckych funkcionárov, zasadol prvýkrát po marcových voľbách v roku 1989. V tých mohli, okrem komunistov, kandidovať aj zástupcovia hnutí, ktoré vznikli ako výsledok prestavby.
Jedným z nich bol litovský Sajudis. Na čele tohto subjektu, ktorý sa vo februári 1989 zviditeľnil vyhlásením, označujúcim pripojenie Litvy k Sovietskemu zväzu ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.