Ľudia sa začali dožadovať lídrov, ktorí by krajinu keď už nie priamo doviedli, tak aspoň nasmerovali na cestu do Európskej únie a Sevetoatlantickej aliancie.
Nádejou a zároveň symbolom túžby po zmene sa pre nich v tomto smere stal ekonóm a neskôr guvernér Národnej banky Ukrajiny Viktor Juščenko. Ten okrem iného priniesol stabilitu do ukrajinských financií a zaviedol novú menu hrivna.
Práve Juščenko sa na jeseň 2004 stal jedným z dvoch favoritov prezidentských volieb, ktoré mali rozhodnúť o nástupcovi Leonida Kučmu. Jeho protikandidátom bol dovtedajší predseda vlády Viktor Janukovyč, podporovaný proruskými kruhmi v Kyjeve aj samotným Kremľom na čele s Vladimirom Putinom.
Prvé kolo prezidentských volieb sa konalo v posledný októbrový deň. Hoci v ňom tesne vyhral Juščenko, opozícia aj medzinárodní pozorovatelia už vtedy hlásili množstvo porušení zákona a podvodov. Volebná komisia následne až na poslednú chvíľu odkladala oznámenie výsledkov prvého kola. Kým premiér Janukovyč si v médiách robil kampaň prakticky nepretržite, Juščenko mal výrazne obmedzené možnosti.
Druhé kolo volieb sa uskutočnilo 21. novembra 2004. Hlásených podvodov a machinácií v prospech Janukovyča bolo ešte viac, než v prvom kole. Ľudia preto o deň neskôr – 22. novembra – prvýkrát vyšli na Majdan. Ich poznávacím znamením sa stali vlajky a odev oranžovej farby, ktorou sa prezentoval Juščenkov opozičný blok Naša Ukrajina. Oranžová revolúcia sa práve začala.