Každá ideológia musí mať svoje heslo, ideálne vzletné a ľahko zapamätateľné. Samozrejme, čím jednoduchšie a politicky korektnejšie (to je povinné), tým väčšia šanca na dopletenie. Človek už potom nevie, či myslí sociálne a koná národne, alebo to bolo nejako podobne ale naopak. EÚ má svoje motto „Združení v rozmanitosti“, čo Európska komisia vysvetľuje ako spoluprácu Európanov, zjednotených v práci na mieri a prosperite a to, že sú rôznych kultúr, tradícií a národností je len prednosťou Európy. To, že tu je množstvo štátov na relatívne malom území (do územia USA by sa zmestila väčšina kontinentálnej Európy ešte aj s moriami), bola v minulosti výhoda aj nevýhoda. Medzi jednotlivými krajinami bola obrovská súťaživosť a konkurencia, čo tlačilo na pokrok (priemyselná revolúcia), expanziu (kolónie), bezpredecentný rast zahraničného obchodu (prví obchodní cestovatelia boli Európania). Ale tieto isté faktory boli aj príčinou vojen, pričom oba konflikty, ktoré sa neskôr rozšírili na územie väčšiny sveta vznikli práve v Európe.
Práve toto ležalo na srdci „otcom zakladateľom“ jednotnej Európy, keď zakladali predchodcu dnešnej EÚ, Združenie uhlia a ocele. Najväčšie historické napätie bolo práve medzi Francúzskom a Nemeckom, najväčšími európskymi krajinami, ktoré mali ešte aj spoločnú hranicu. Preto pár rokov po druhej svetovej vojne Robert Schumann (vtedajší premiér Francúzska a neskôr minister zahraničných vecí) potupne zmenil dovtedajšiu politiku Charlesa de Gaulla. Francúzsko sa už nemalo pokúšať oslabovať Nemecko a brať mu pohraničné územia, malo s ním spolupracovať. Produkcia uhlia a ocele vo Francúzsko a v Nemecku mala byť zjednotená pod spoločnou autoritou, organizáciou, ktorá bola otvorená aj ďalším krajinám. Uhlie a oceľ boli špeciálne symbolické, pretože boli nevyhnutné na vedenie vojny v tom čase. Toto bol prvý krok k európskej federácii. Samozrejme, myšlienka jednotnej Európy nemá 60-70 rokov. Už pred viac ako 300 rokmi anglický podnikateľ v realitách a filozof William Penn hľadel na vojnou zničenú Európu (prebiehala 9-ročná vojna, kde bojovala Francúzi s Írmi proti Anglicku, Svätej ríši rímskej, Španielsku, Švédsku, Škótsku či Holandskej republike) a hovoril si, že na zabránenie ďalším vojnám by sa hodil spoločný parlament alebo nejaká podobná inštitúcia. To bolo ešte pred Napoleonom. Napoleon si predstavoval spoločnú Európu s embargom na import britských tovarov, to už bolo 19. storočie. Spisovateľ Victor Hugo tiež pracoval s touto myšlienkou a dokonca pred viac ako 150 rokmi vysadil strom v záhrade Maison de Hauteville a povedal, že keď bude zrieť, prídu Spojené štáty Európske. Ten strom tam ešte stále rastie. Po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii Trotsky zase hlásal slogan Sovietskych spojených štátov európskych. A títo páni neboli zďaleka jediní. Skrátka a dobre, myšlienka spoločnej Európy ako záruky prevencie ďalším vojnám je stovky rokov stará.
Dnes je v podstate realitou, ktorá má ďaleko od dokonalosti, ale nemáme tu vojnu. To samozrejme neznamená, že je potrebné nekriticky obdivovať všetko, čo nám EÚ prinesie. Treba si zachovať chladnú hlavu a odstup. Nedávno sme písali o tom, aké nerovnováhy spôsobuje jednotná mena (čo už je nadstavba na úniu štátov) a aké sú rôzne pohľady na ich riešenie.
Keď sa hovorilo o Európskej únii, boli dva myšlienkové pochody. Prvým bola únia spolupracujúcich štátov, odbúrajú sa hranice, clá, budú sa harmonizovať a štandardizovať niektoré pravidlá, aby sa zjednodušil obchod. Táto myšlienka tu bola až do plánov vzniku eurozóny, ktoré sa začali presne pred 20. rokmi. Následne sa začala presadzovať francúzska vízia väčšej centralizácie. Ťažko povedať, či to bolo spôsobené pádom železnej opony a potrebou udržať „pod kontrolou“ Nemecko aj s jeho silnou menou, alebo niečím iným. Každopádne Nemci súhlasili, pretože nechceli byť izolovaní. Francúzi boli radi, že Nemecko príde o svoju „atómovú zbraň“, ktorou bola pevná západonemecká marka, ktorú udržiavala v kondícii prudérna Bundesbanka. Nemci už vtedy vrhali „zlé svetlo“ na Francúzsko, ktorého frank bol výrazne slabší a náchylný na ďalšie oslabovanie. Kým za jedno Euro ste v roku 1999 dostali necelé dve marky, za to isté euro ste dostali viac ako šesť frankov. Teraz už majú obe krajiny menu rovnakú, rozdiely však ostávajú. Písať o rozdielnom nemeckom a francúzskom prístupe k ekonomike a riadení krajiny je mrhanie priestorom. Stačí si spomenúť na prejavy francúzskeho socialistického prezidenta Hollande-oho, ktorý chce všetko garantovať (samozrejme nie on z vlastného vrecia ale všeobjímajúci "štát"). A potom na príbehy z francúzskych tovární, kde sa nepracuje keď je futbal, obedová prestávka trvá dve hodiny, hodiny sa predebatuje a samozrejme pravidelne štrajkuje za väčšie sociálne výhody. O takomto niečom v Nemecku nepočujete.
Kým v dobrých časoch sa väčšinou všetci zhodnú a nie sú problémy, v horších časoch rastie napätie. Prvá vlna napätia prišla po nástupe dlhovej krízy, ktorá odhalila, že nemôžu mať všetky členské štáty takmer tie isté úroky. Na grafe nižšie je vývoj výnosov 5-ročných dlhopisov Nemecka (červeným), Francúzska (modrým) a Talianska (zeleným), čo sú tri najväčšie ekonomiky eurozóny.
Tento graf je notoricky známy, pričom za opätovnú konvergenciu úrokov zodpovedá ECB, ktorá sa snaží euro garantovať aj prípadným nákupom dlhopisov.
Kým úroky sa začínajú zbližovať, ekonomický rast naďalej ostáva rozdielny. Najlepšie to vidieť na vývoji nálady nákupných manažérov (PMI) výrobných a nevýrobných sektorov tých istých krajín. Sú v druhom grafe, tou istou farbou, hrubšou čiarou je výrobný sektor. Ak sa pozrieme na vývoj výnosov dlhopisov (od ktorých sa odvíjajú aj úroky v ekonomike), tak talianske poklesli od začiatku roka a francúzske nerástli rýchlejšie ako nemecké. Napriek tomu sa výrobnému aj nevýrobnému sektoru Nemecka darí najlepšie a posledné prieskumy (november) dokonca Nemecko rastie, kým Francúzsko klesá, uvidíme s čím príde Taliansko. Jedno je však isté, problém nebude len v úrokoch. Niečo mi hovorí, že aj keď budú úroky v podstate nulové, stagnácia tu ostane. Kto urobil chyby v minulosti, funguje v ekonomike ďalej a prebieha rozsiahla redistribúcia bohatstva (aj prostredníctvom centrálnej banky a jej politiky - samozrejme nie s týmto cieľom, ale s cieľom stabilizácie situácie). Nehovoriac o tom, že máme nabalené obrovské chybné investície z minulosti, ktoré sa nevyčistili. A kým centrálna banka neustále rozpráva o slabom ekonomickom výhľade, firmy nebudú investovať, pretože návratnosť je otázna. A prečo by sa mali tí šikovnejší snažiť, keď tých neobozretných vždy niekto zachráni a za ich chyby platia všetci?
Odpoveďou ostatných štátov je tlak na to, aby Nemecko znižovalo svoju konkurencieschopnosť. Hoci rast konkurencieschopnosti je podľa oficiálnych deklarácií Bruselu prioritou. Kým doteraz sme boli na Nemecko hrdí ako na turbo eurozóny, aktuálne je vinené za to, že je také úspešné. Možno keď Francúzsko tlačilo na Nemecko, aby prijalo spoločnú menu, tak netušilo, že pre Nemcov to bude výhodné, pretože euro je slabšie ako marka a keď budú mať ostatné štáty „novú marku“, tak bude väčší dopyt po nemeckých tovaroch. Odpadá totiž možnosť, že ich mena by sa mala oslabiť v prípade priveľkého dopytu po zahraničných tovaroch. Takže keď sú teraz zrazu Nemci na vine, pôsobí to úsmevne. Je pravdepodobne rysom Európy, že je do seba zahľadená a za prípadné chyby môže vždy niekto iný. Avšak aktuálne netreba zabúdať, že už sme „jednotná“ Európa a za chyby môžeme vlastne všetci, v Bruseli sme totiž zastúpení. Namiesto obviňovania niekoho iného by sme sa mali ponaučiť z vlastných chýb a z histórie, aby sme nezačali opäť robiť nové chyby, ktorým mala spoločná Európa zabrániť. Neexistujú projekty, ktoré majú len výhody alebo projekty, kde všetci len získavajú a nikto nestráca. A nemôžu byť všetci veľkí hráči zachraňovaní, hoci sú to kamaráti, sponzori či spriaznené osoby. Čím skôr tento fakt zodpovedne uchopíme, tým skôr sa pohneme dopredu.
