Už to čoskoro bude osem rokov, čo sa americký Fed rozhodol znížiť sadzby až k nule. Iné centrálne banky sú na tom podobne a japonská BoJ drží sadzby na týchto úrovniach dokonca ešte oveľa dlhšie. Počas týchto ôsmich rokov použili centrálne banky všetky dostupné nástroje, aby posunuli infláciu bližšie k ich cieľu a aby zvýšili tempo ekonomického rastu. Stále je však len malá nádej, že sa ekonomický vývoj vráti k svojmu predkrízovému trendu.
Na súčasnom stavuje je niekoľko aspektov, ktoré pred krízou len málokto očakával. V prvom rade sa ukazuje, že centrálne banky nemusia byť schopné ešte mnoho rokov zdvihnúť infláciu smerom k ich inflačnému cieľu. Ukázalo sa tiež, že kríza môže byť veľmi intenzívna a následný cyklický vývoj môže mať dopad aj na potenciálny produkt. A v neposlednom rade vidíme, že ekonomika nemusí mať vôbec žiadnu vnútornú tendenciu vrátiť sa k predchádzajúcej rovnováhe.
Niektoré z týchto bodov nie sú úplným prekvapením. Zodpovedajú tomu, čo vieme o ekonomike v depresii, kde sa sadzby dostali až k nule kvôli tomu, že pretrvávajú deflačné tlaky (či veľmi nízka inflácia). Pred takýmto stavom nás už dávno varovali ekonómovia ako Krugman či Bernanke a dokonca aj vývoj v japonskej ekonomike. Prevažná väčšina z nás ale bola prekvapená tým, že vyspelé ekonomiky ako celok by mohlo postihnúť práve to, čo sa dialo v Japonsku. Domnievali sme sa totiž, že táto krajina je výnimočným prípadom, ktorý odráža nekompetentné kroky tamojšej vlády a centrálnej banky.
Teraz existujú dve možnosti. Buď sú všetky centrálne banky rovnako nekompetentné ako tá japonská v deväťdesiatych rokoch, alebo hovoríme o jave, ktorý má oveľa všeobecnejší charakter a pravdepodobne sa bude ďalej opakovať. V druhom prípade by bolo načase uvažovať o zmene teoretického ekonomického rámca. Medzi evidentné témy, ktoré by bolo treba diskutovať, napríklad tzv. peniaze z vrtuľníkov či zvýšenie inflačných cieľov. V súčasnej dobe sa však nezdá, že by k takejto diskusii dochádzalo. Podľa môjho názoru sa myslenie politikov a akademikov nemení dosť rýchlo a mnohí z nich si stále myslia, že súčasný vývoj je niečím mimoriadnym a v budúcnosti sa ho už nemusíme obávať. Tento názor pritom pretrváva aj napriek tomu, že zo súčasných problémov sme sa ešte stále nedostali!
Súčasný stav môžeme porovnať s vývojom v sedemdesiatych rokoch. Vtedy ekonomiku sužovala stagflácia a výsledkom bol aj veľký posun v tom, ako sme uvažovali o monetárnej politike a našich ekonomických modeloch. Vysoká inflácia a nízky rast vtedy vyvolali teoretickú revolúciu, okrem iného nastal posun od Phillipsovej krivky, ktorou bola posilnená nezávislosť centrálnych bánk a ich protiinflačná politika. Koľko rokov ešte musíme čakať na to, aby opäť došlo k podobnej revolúcii?
Komentár pre web insead.edu bol zverejnený na stránke Patria.cz.