Za posledné dekády bola budúcnosť košických oceliarní často neistá. Prežili éru Rezešovcov, spojenú s odlevom kapitálu, nákupmi futbalových klubov a ignorovaním modernizácie.
V roku 1998 huta dokonca spadla do takzvaného cross-defaultu, keď nedokázala splácať stomiliónové úvery v dolároch. Hrozil jej krach a prepustenie viac ako 18-tisíc vtedajších zamestnancov.
Situáciu zachránil krízový manažment, ktorý stabilizoval vzťahy s veriteľmi, zastavil odlev peňazí a rozpredal pridružený majetok, aby udržal vysoké pece v chode.
Zásadným zlomom bol príchod amerického investora U. S. Steel, ktorý priniesol nevyhnutný kapitál.
Naplnenie jeho sľubov o modernizácii však zostalo otázne. Po skončení daňových prázdnin Američania zvažovali odchod a v hre bol predaj fabriky Ukrajincom, Rusom, Číňanom, ale aj českému miliardárovi Pavlovi Tykačovi či maďarskému MOL-u.
Problémom bol obrovský investičný dlh, ktorý prezident Peter Pellegrini už pred pandémiou odhadol na viac ako miliardu eur, pričom oceliareň označil za „dojnú kravu“ Američanov.
Sága napokon vyvrcholila predajom celého U. S. Steelu japonskému koncernu Nippon Steel. Situácia sa zdala byť zachránená, keď nový vlastník predložil rozsiahly dekarbonizačný plán.
Ako sa však ukazuje, ani jeho realizácia nie je istá.
V článku sa ešte dočítate:
- Prečo je budúcnosť košického U. S. Steel ohrozená?
- Aké sú plány nového majiteľa?
- Aké plusy a mínusy hrajú v prospech prežitia fabriky?
- Ako by mohla vyzerať dekarbonizácia továrne?
Dostupné pre predplatiteľov 
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 71% na dočítanie.
Zostáva vám 71% na dočítanie.
