Vietnamci sa pustia do hocičoho, aby mohli zabezpečiť rodinu a prežiť, tvrdí pre HN šéfka gastrosiete

Ako ste sa k tomuto druhu podnikania dostali?

Príbeh začiatku Phočkárne je spontánny, no zároveň by som rada priblížila, čo tomu predchádzalo. Moji rodičia mali veľkosklad s textilom, mama sama navrhovala detské oblečenie a spoločenské šaty, čo v 90. rokoch – pred príchodom veľkých západných módnych sietí – bolo prevratné. Veci sa šili vo Vietname, rodičia to dovážali na Slovensko a predávali do menších obchodov po celej krajine. Tiež obchodovali s prúteným tovarom, ktorý sa vyrábal vo Vietname, a dovážali to sem – od ratanového nábytku až po rôzne doplnky do interiérov, misky, košíky a podobne. Ešte si pamätám svojich rodičov, ako exportovali stavebné stroje zase do Vietnamu, kde bol dopyt. Takže pochádzam z podnikavej rodiny. Mama aj otec sú mojimi vzormi pracovitosti. Myslím si, že nie som jediná z „druhej generácie“, pre ktorých rodičia chceli „lepší život“ – aby sme dobre študovali, na dobrých európskych školách, ovládali niekoľko jazykov a uplatnili sa v rôznych firmách.

Ako to pokračovalo?