„Dobrý den. Čo si dáte?“ pýta sa nás po česky mladá čašníčka Alesia v reštaurácii v centre Minska. Na naše prekvapené výrazy s úsmevom odpovedá, že sa učí tento jazyk, pretože sa o rok chystá študovať odevný dizajn na vysokej škole v Liberci. To pre ňu znamená, že sa po jej skončení môže sama rozhodnúť, kde chce pracovať. Čo v Bielorusku, kde platí pre absolventov prideľovací systém, nie je celkom pravidlom.
Dvojročná služba za štúdium
Princíp je pritom jednoduchý. Ak študent absolvoval univerzitu zadarmo, po jej ukončení dostane okrem diplomu aj pracovné miesto na dva roky. Povinne. „Tí, čo sa učili dobre, majú na výber z veľkého množstva príležitostí, tí, ktorým sa na škole až tak nedarilo, vyberajú z toho, čo zostane,“ opisuje pre HN zástupca riaditeľa výskumného inštitútu pre fyzikálne a chemické problémy Bieloruskej štátnej univerzity Vladimir Simirsky s tým, že miest je vždy viac ako absolventov. Ak si však niekto ani tak z ponuky nevyberie, stačí štátu splatiť niekoľko tisíc eur a je v rozhodovaní o budúcom pôsobisku voľný.
Bielorusko obnovilo prideľovací systém z čias Sovietskeho zväzu na prelome tisícročí s odôvodnením, že v malých mestách a vidieckych oblastiach je nedostatok odborníkov. No tým sa tam nechce ani teraz. „Po desiatich rokoch opätovného zavedenia prideľovania miest je zrejmé, že systém je neefektívny. Okrem toho prispieva ku korupcii,“ píše riaditeľ Diskusnej a analytickej spoločnosti liberálneho klubu v Minsku Yauheni Preiherman. Odvoláva sa na to, že mnohí, ktorým sa ujde nechcené miesto v odľahlej časti krajiny, sa domáhajú lepšej pozície napríklad v Minsku úplatkom. Alebo sa čoraz častejšie rozhodnú pre spoplatnené štúdium či vysokú školu v zahraniční. „To nie je preto, že by som sa chcela vyhnúť pridelenému miestu, aj tu by som si školu zaplatila,“ vysvetľuje svoje pohnútky čašníčka Alesia, ktorá sa pre Česko rozhodla z lásky k cestovaniu.
Zázračná nezamestnanosť
Napriek tomu, že prideľovací systém neplatí pre všetkých, je to jeden z nástrojov, ktorý prispieva k tomu, že sa Bielorusko chváli registrovanou nezamestnanosťou iba 0,5 percenta. Aj keď iba s priemerným platom okolo 400 eur. „Prakticky všetci ľudia s vysokoškolskými diplomami majú prácu. Koniec koncov nie je ľahké získať vyššie vzdelanie. Požiadavky sú veľmi vysoké,“ povedal v závere minulého roka prezident Alexander Lukašenko, keď obhajoval myšlienku, že podmienky prideľovacieho systému by sa mohli v budúcnosti ešte sprísniť.
Napriek tomu, že podľa Yauheniho Preihermana čoraz viac mladých ľudí hľadá spôsob ako uniknúť jeho tvrdej ruke a pridelenému miestu napríklad odchodom na štúdiá do zahraničia, dá sa to vnímať aj z úplne inej perspektívy. „Túto prácu som si vybral sám, pretože som si ako zahraničný študent musel školu platiť. Päť rokov ma stálo 11-tisíc dolárov,“ hovorí čašník Michail a podáva mi do ruky kávu. Po chvíli však dodá, že je vlastne riaditeľom cateringovej firmy a keď treba, oblečie si aj zásteru. „Viem, že to v Bielorusku nie je najľahšie, no ja som sem prišiel, pretože je tu oveľa lepšie ako doma v Turkménsku,“ dodáva Michail.