Ste detský psychiater a súdny znalec, ktorý sa špecializuje aj na posudky detí. Čo vám prebehlo hlavou, keď ste sa dozvedeli o šestnásťročnom chlapcovi, ktorý vo februári v obchode v Hradci Králové dobodal dve predavačky?

Bohužiaľ, nie je to ojedinelý prípad. Máme tu napríklad útok 24-ročného študenta na pražskej Filozofickej fakulte (v decembri 2023 tu David Kozák postrieľal 14 ľudí a 25 ďalších zranil, potom spáchal samovraždu; počtom obetí sa útok stal najhoršou masovou streľbou v moderných dejinách samostatného Česka, pozn. red.). Ďalej tu bol devätnásťročný študent strednej školy, ktorý zavraždil učiteľa mačetou. Nedávno v Rudolfove na juhu Česka zase žiak 7. triedy vytiahol na učiteľku pištoľ. A popri tom neustále narastá aj šikanovanie – spomeňme si na prípad v Hodoníne. (Týranie a ponižovanie 12-ročnej školáčky skupinou detí a mladistvých. Neskôr sa zistilo, že ďalšie 12-ročné dievča z vedľajšej triedy plánovalo, že nožom zavraždí niekoľko spolužiakov. Vo februári sa objavil ďalší prípad na Plzensku, kde dve žiačky na videu plánovali, ako údermi kameňom do hlavy ublížia svojej spolužiačke, pozn. red.) A to nehovoríme o situáciách, čo sa na verejnosť vôbec nedostanú. Rastie agresivita a absolútna bezcitnosť. Akoby mnoho ľudí malo svedomie v narkóze – otupené a uspané. Je im fuk, čo sa deje okolo nich. V spoločnosti sa rieši kadečo, ale podobné problémy zostávajú až na poslednom mieste. V správach len neustále počujeme: „Problémy budeme monitorovať a v strednodobom časovom horizonte prijmeme účinné opatrenia.“ Lenže namiesto skutočných krokov sa všetko utápa v nekonečných floskulách. Keď potom sedím na súde a vysvetľujem svoj znalecký posudok týkajúci sa detí, často mi napadá, že by na lavici obžalovaných mali skôr sedieť rodičia alebo celá spoločnosť.

Kde hľadať dôvody?

Nedá sa jednoducho ukázať na jednu konkrétnu príčinu a povedať: „Tú odstránime a problém zmizne.“ Je to oveľa zložitejšie. Úlohu zohráva sociálna nezrelosť detí, ale aj rodina, škola, internet, celková atmosféra v spoločnosti a jej nastavenie. Vidíme úpadok hodnôt, napríklad stratu hanby – dnes už sa nikto nepýta, za čo by sa mal hanbiť. Keď to všetko dáme dohromady, máme celý súbor príčin, ktoré sa navzájom prelínajú a spoločne k týmto problémom prispievajú.

Ako sa vám ako psychiatrovi počúva, keď v správach počujete, že spomínaný šestnásťročný útočník z Hradca Králové údajne žil vo virtuálnom fantazijnom svete a svoje predstavy potom preniesol do reality, pričom si vybral náhodný cieľ?

Zle, ale taká je doba. Mladí ľudia často trávia hodiny pri počítači a mobile hraním bojových hier, a potom nevedia rozlíšiť hranicu medzi realitou a fikciou. V počítačovej hre postrieľajú dvadsať vojakov a nepovažujú to za nič výnimočné. Pre nich je to iba ďalší level. Rodičov to nezaujíma. Len nech si v izbe robí, čo chce, hlavne že máme pokoj. Nemecký filozof Martin Heidegger kedysi povedal, že moderná technika prekonala všetky vzdialenosti, ale nevytvorila žiadnu blízkosť. A to je presne ono. Sme neustále prepojení digitálne, ale citovo a sociálne sa od seba vzďaľujeme. Výsledkom je, že mladí ľudia komunikujú hlavne online, žijú vo virtuálnych svetoch a niekedy si už ani neuvedomujú, kde sa končí hra a začína skutočný život.

Čím to je, že pribúdajú psychické problémy u detí a mladých ľudí?

Jedným z hlavných dôvodov je neschopnosť človeka rýchlo sa adaptovať na rýchle zmeny. Ako živočíšny druh nie sme prispôsobení na také tempo, aké na nás kladie moderná doba. Ďalším faktorom je stres, ktorý nemusí byť vždy viditeľný. Napríklad študent nemusí byť stresovaný zvonka, vystavený tlaku od niekoho druhého, ale môže prežívať vnútorný diskomfort. Napríklad jeho rodičia sa rozvádzajú. Otec si nájde novú priateľku, matka nového partnera a on má pocit, že o neho nikto nestojí. Pocit opustenosti sa potom môže pretaviť do hlbokej vnútornej úzkosti a neurózy, čo sa prejaví napríklad sebapoškodzovaním. Masívne narastá počet mladých ľudí, ktorí si zámerne ubližujú. Režú si ruky, prsia, stehná. Keď som sa jednej pacientky spýtal, prečo to robí, odpovedala, že trpí psychickou bolesťou. Jej rodina sa rozpadla, chlapec ju opustil, zo školy jej hrozil vyhadzov. Zrazu toho bolo veľa. Opisovala mi neznesiteľné stavy úzkosti a napätia. A potom povedala niečo, čo počúvam často: