Ako presne sa dá sebapoškodzovanie definovať?

Podľa našich skúseností s volajúcimi na Linku bezpečia je to akékoľvek úmyselné ubližovanie samému sebe, kde cieľom nie je ukončenie života. Nechcem byť úplne konkrétna, aby som nenavádzala, ale môže ísť o veľa vecí, od trhania vlasov po rôzne rezné rany spôsobené bežnými predmetmi, škriabanie, jednoducho všetko, čím sa chcem úmyselne zraniť.

Ak vynecháme riziká vyplývajúce z možného zranenia, čo je na sebapoškodzovaní nebezpečné?

Predovšetkým to, že sa veľmi často stáva závislostným správaním, ktoré sa nedá úplne zvládnuť vlastnými silami. To je hlavný problém – človek sa začne stávať závislým od potreby zraniť sa a zraňovať sa aj v čím ďalej, tým intenzívnejšom rozsahu. Začne trpieť určitým nutkaním, ktorého sa ťažko zbavuje. A potom sú tu, samozrejme, riziká spojené s tým, že dotyčný zle odhadne mieru zranenia, čo môže byť fatálne, môže dôjsť aj k neúmyselnému zabitiu sa.

O sebapoškodzovaní sa hovorí ako o úniku, pri ktorom fyzickou bolesťou prebíjame tú duševnú. To je dôvod, prečo sa k nemu deti uchyľujú?

V podstate áno, deti hovoria o tom, že sa nejakým spôsobom potrebujú vyrovnať s určitým vnútorným napätím. To, že si fyzicky ublížim, môže priniesť úľavu od tohto napätia. S psychickou bolesťou sa totiž zle pracuje, nedá sa dosť dobre ovládať, je veľmi ťažké mať ju pod kontrolou. Zatiaľ čo fyzickú bolesť zdanlivo pod kontrolou mám.

Obzvlášť, keď si ju spôsobím sama.

Áno, sama sa môžem rozhodnúť, do akej miery si vlastne ublížim. Ale dôležité je to „zdanlivo“, práve kvôli riziku vzniku závislosti, pretože potom to už pod kontrolou nemám. Niekedy však pri sebapoškodzovaní nejde ani tak o únik od napätia a potrebu uvoľniť sa, ale o potrebu cítiť svoje telo.