Aké ste mali detstvo? Začnime tým raným stupavským.
Od troch rokov som vyrastala v Stupave, v starom mlyne, ktorý je na okraji stupavského parku. Po rozvode mojich rodičov sa totiž moja mamina dala dohromady s mojím nevlastným ockom a neskôr sa narodila moja sestra. Takto som prišla k nevlastným starým rodičom, ktorí boli umelci, on sochár, ona maliarka. Tí spolu s ďalšími umelcami kúpili 150-ročný starý mlyn. Dom si rozdelili, myslím, na tri časti. V podkroví, napríklad, boli pece na vypaľovanie, na ktoré som sa chodila pozerať. My sme žili na prízemí - až do mojich trinástich rokov. Potom som ušla k starkej do Bratislavy.
Prečo?
Lebo som mala pocit, že na stupavskej základke som nepochopená. Myslela som si, že na inej základnej škole ma pochopia lepšie. (Úsmev).
A?
Nestalo sa. (Smiech).
Život na okraji veľkého parku v historickom dome plnom zaujímavých ľudí znie veľmi fajn. Trošku hippie. Bol hippie?
Bolo to fajn, mali sme dvoch psov. Áno, takéto niečo by som raz asi chcela pre svoje dieťa. S kamarátkou sme sa stretávali na drevenom moste, jedna čakala na druhú a potom sme spolu išli cez park a zažívali všeličo. Ale zároveň to bolo pre decko aj trošku tvrdé. Tuším som tam aj fajčiť začala. (Smiech) Viete, veľká partia, do ktorej ste buď patrili, alebo nepatrili a veľmi chceli patriť… Na jednej strane sloboda, ale na druhej divočina. Celkom mi odľahlo, keď som odišla do Bratislavy. Zdala sa mi slobodnejšia, cítila som, že som v meste, ktoré ma nebude súdiť. Priznám sa, že v Stupave to za mojich čias tak trošku smrdelo akýmsi odsúdením: ona povedala… on povedal, že ťa videl a ty si robila… Dnes už je to asi inak, veľa ľudí sa prisťahovalo, vzduch sa trochu uvoľnil a to je dobre. Na novej škole v Bratislave som si našla priateľstvá, ktoré pretrvali dodnes.
O svojich rodičoch sa vyjadrujete veľmi pekne, s láskou, ale aj tak - nemali ste nikdy pocit osamenia? Každý z nich po rozvode išiel za svojím osobným šťastím, rodina sa roztrhla a rozcestovala. Ako ste to vnímali ako dieťa a dospievajúca?
Myslím, že každé dieťa z rozvedenej rodiny si nesie nejaké zranenie a je úplne jedno, či sa jeho rodičia odsťahujú o dvadsať alebo dvetisíc kilometrov ďalej. Rodina a to „ako to má vyzerať“ tam zrazu nie je. Tá naša bola iná než tá tradičná. Rodičia ma mali vždy nesmierne radi a dnes ma majú možno ešte radšej, alebo mi aspoň lepšie rozumejú. Starí rodičia tiež. V detstve som naozaj nič negatívne nepociťovala. Detstvo skrátka bolo. Všetko bolo. Puberta, chlapci, lásky, kamošky. Človek tým nejako prepláva, prijme situáciu, nepremýšľa nad tým. Paradoxne práve teraz, keď mám s obomi rodičmi najúprimnejší vzťah, lebo ako dospelá chápem, že sú to iba ľudia a viem ako s láskou tak aj so zhrozením povedať - ježišmária, aha, toto sú moji rodičia - tak teraz som ochotná pozrieť sa na svoje dávne zranenia. Teraz som vo fáze, že to chcem a aj viem riešiť. Už viem, že aj keď som sa tomu nevenovala vtedy, keď sa to dialo, neznamená, že to nebolo. Možno si nesiem so sebou zvláštne vzorce správania a fungovania, ktoré sa občas prejavia v partnerskom živote. Pracujem s tým aj s terapeutmi. Lebo je vlastne úplne jedno, prečo sa rozviedli moji rodičia, to nie je zaujímavé - zaujímavé je skôr to, aké vzťahy dnes tvorím ja, čím sú alebo nie sú poznačené. Ľudia sa vraj niekedy boja rozviesť, lebo čo len bude s tými malými deťmi. Čo s malými! Čo bude s tými deťmi, keď dospejú! (Smiech) Aj keď, to už je na nás dospelákoch.
Na Instagrame máte fotku s babičkou. Po spoločnom výlete v popiske k tej fotografii konštatujete, že ste spolu prešli 12 kilometrov a také to bolo dobré, až ste sa zabudli pohádať. Ak sa s babičkou hádate, o čom?
Veď o mne, samozrejme. Ako b...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.