Ako producent a režisér máte pod palcom množstvo relácií, je nejaká, ktorú máte najradšej?

V okamihu, keď pracujem na nejakom projekte, tak ním naplno žijem. Ale ak by som mal niektorý z nich postaviť na pomyselný piedestál, tak určite Inkognito. Vždy, keď idem na nakrúcanie, tak sa teším, pretože nejdem do práce, ale dobre sa zabaviť a zasmiať. Nedám na tú reláciu dopustiť. Pre mňa je to miesto, kde sa stretáva rodina. Úžasná robota, sen každého jedného režiséra.

Michal Hudák mi hovoril, že na tú reláciu neexistuje scenár.

Presne tak. Okrem hostí, ktorí sú dopredu dohodnutí, je to čistá improvizácia a spontánnosť, v tom sú hádači majstri. Sú absolútne zohratí, oni sami sa pri nakrúcaní výborne zabávajú a aj my všetci zo štábu sa tri hodiny smejeme.

Inkognito malo aj pokutu za humor, ktorý bol podľa televíznej rady cez čiaru. To je práca režiséra, aby ustriehol, čo áno a čo už nie?

V zásade áno, ale z mojej strany sú zásahy do obsahu minimálne. Nepáči sa mi predstava, že by sme cenzurovali humor a určovali mu hranice. Navyše, dnes už sa relácia vysiela takmer po desiatej hodine, keď sú pravidlá voľnejšie. Navyše sú to všetko dospelí ľudia, ktorí vedia, kde sú hranice dobrého vkusu, a humor, ktorý je v Inkognite, vôbec nie je založený na vulgarizmoch a nechutnostiach. A tak sa držíme pravidla, že dovolené je všetko, ale, samozrejme, ak je niečo „too much“, tak to vystrihneme.

Otázkou je, kto rozhoduje o tom, čo je „too much“, pretože podľa niektorých divákov bolo cez čiaru „škrabkanie“ Maroša Kramára. Vy ste to tak nevnímali, inak by sa to zrejme v relácii neocitlo, nie?

To bola veľmi nešťastná kauza...