StoryEditor

Keď nás už ani dovolenka nespasí. Ako spoznať, že syndróm vyhorenia hrozí aj vám

Práca pre vás bola všetkým a teraz by ste najradšej zostali doma, pretože keď vidíte svoj pracovný stôl, začne vám búšiť srdce a cítite úzkosť?

Možno trpíte syndrómom vyhorenia, ktorý sa v naozaj krajnom prípade končí samovraždou. Zažije ho pätina ľudí. Najohrozenejšie profesie sú lekári a z nich potom asi najviac psychiatri. RADKIN HONZÁK (76) pracuje v tomto odbore viac ako päťdesiat rokov a stále ho to baví. Práve preto sa cítil byť povolaným napísať knihu Ako žiť a vyhnúť sa syndrómu vyhorenia.

Máte nejakú profesijnú deformáciu?
Psychiatri majú tendenciu škatuľkovať. Keď som začínal študovať medicínu, so spolužiakmi sme riešili, čo ktorý literárny hrdina mal za choroby. Trebárs Onegin? Podľa nás to bola jasná neurasténia (chronický únavový syndróm, pozn. red.). Vtedy sme totiž nepoznali syndróm vyhorenia.

Myslíte, že ním Onegin trpel? Ťažko mohol vyhorieť z práce, keď nič nerobil a len sa nudil...
On bol niečo, ako sú dnes japonskí rozmaznaní jedináčikovia. Tí tiež majú všetko, takže si nič nevážia a všetko ich nudí, čo vedie až k ich depersonalizácii. Pri strate kontaktu so svojimi potrebami človek prestáva pociťovať sám seba aj druhých ako cenné osobnosti. Jeho pohľad na život sa zužuje, je schopný vnímať len nemilú prítomnosť a život sa mení v obyčajnú sériu mechanických funkcií. Toto je jedna z dvanástich fáz syndrómu vyhorenia, tá už veľmi vážna. Končí sa to depresiou a v ojedinelých prípadoch aj samovraždou.

Ktoré sú tie ranejšie fázy?
Syndrómu vyhorenia zvyčajne predchádza pracovné vyčerpanie. Pri ňom nás práca ešte baví, ale nutne potrebujeme odpočinok, pretože na pracovisku driememe a nie sme veľmi výkonní, aj keď sa snažíme. Keď máme syndróm vyhorenia, dovolenka nás už nespasí. Ale dôležité je dopátrať sa príčin. Za tú hlavnú je považovaná nutkavá snaha po sebapresadení a neprimerané ambície. Zradné je, že sú to často ušľachtilé myšlienky, ktoré chce človek presadiť, takže to oslabuje jeho vlastné kritické pripomienky i pripomienky okolia. Keď za mnou medici v prvom ročníku prídu s tým, že chcú zachraňovať ľudí, vyhováram im to. Hovorím im, že budú robiť remeslo.

Je to väčšinová motivácia študentov medicíny?
Myslím, že áno. Ja som si to myslel tiež. Stanoviť si nesplniteľné ciele je cesta do záhuby. Je potrebné mať stále na zreteli pacienta, nie nejaké bohumilé veci. Ak začnete páchať dobro, ste v riziku, že nebudete vedieť, aký to bude mať koniec.

Mali ste tiež prehnané očakávania a nesplniteľné ciele?
Ani nie. Pôvodne som chcel byť praktickým lekárom. Lenže som zistil, že mám obe ruky ľavé. Potom ma chytila psychiatria. Ako všetci som si spočiatku myslel, že objavím, prečo majú ľudia schizofréniu a tak. Ale to sú detské pred...

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
menuLevel = 1, menuRoute = tema, menuAlias = tema, menuRouteLevel0 = tema, homepage = false
20. apríl 2024 00:00