StoryEditor

Veľká a intímna spoveď Mariky Gombitovej: Postihnutých dávali do ústavov, aby ich nebolo vidieť

„Trvá dlho, kým človek nájde silu poďakovať za svoje utrpenie," spomína slovenská hudobná ikona.

Na vozíku absolvovala stovky koncertov, napísala s českým spisovateľom Miroslavom Graclíkom (autorom tohto rozhovoru) autobiografickú knihu, naspievala sedem ďalších albumov. Jej život je už však iný.

Archív HN

​Ako sama hovorí, „spomalený“. Ale zasa sa naučila tešiť z vecí, ktoré predtým nevnímala. Na vozíku prežila aj najväčšiu lásku svojho života. Veľa sa „vďaka“ ochrnutiu dozvedela aj sama o sebe. „Iní majú k dispozícii celý svet, a je im to málo,“ hovorí v novej knihe Miroslava Graclíka Trochu iné rozhovory.

Marika, vlani to bolo už štyridsať rokov od nehody, ktorá vás upútala na vozík. Spomínate niekedy na tie tragické okamihy?

Tieto veci z hlavy nikdy nevytesníte, ani sa s tým, čo sa stalo, nikdy úplne nezmierite. Veď som mala iba dvadsaťštyri rokov. Mala som skvelo rozbehnutú kariéru, ponuky zo zahraničia, krásny a radostný život pred sebou. Trvá naozaj dlho, kým človek v sebe nájde silu a poďakuje Bohu za svoje utrpenie, pretože môj život vôbec nie je ľahký. Napriek tomu sa musíte zdvihnúť a ísť ďalej. Snažiť sa žiť tak, aby ste mali radosť zo života nielen vy, ale aj ľudia okolo vás.

V galérii nahliadnite bližšie do života Mariky Gombitovej aj jej spomienok:

Aká bola vaša prvá reakcia, keď ste sa dozvedeli tú strašnú diagnózu? Cítili ste bezmocnosť, beznádej, alebo ste to brali tak, že je vlastne šťastie, že ste nehodu vôbec prežili?

Postupne som si uvedomila, aké je šťastie, že som ešte dostala túto šancu. A že tu asi ešte mám nejaké poslanie. Naučila som sa radovať z maličkostí, ktoré mi v predchádzajúcom zhone zákonite unikali. Môj pohľad na život sa zmenil, začala som si ho vážiť.

Bol aj vo vašom prípade liekom čas, ktorý vie zaceliť aj veľké rany?

Áno, jediným liekom je čas. A pokora. Hlboká, kresťanská pokora založená na viere v to, že život môže byť krásny, keď si ho tak predstavujeme. Ide o to, naučiť sa žiť vo svojom vesmíre a pozerať sa na veci zo svojho uhla. Prestať vnímať to, čo majú iní, ako sa k životu stavajú, či si ho vážia, alebo nie. Musela som sa naučiť brať si zo svojho súčasného života to dobré.

Čo to je?

Za normálnych okolností by som nespoznala, akú mám v sebe vnútornú silu a vôľu. Naučila som sa trpezlivosti. A tiež vážiť si každú chvíľu, pretože už viem, že počas pár sekúnd môže byť všetko inak.

Čo vás v čase tesne po nehode najviac držalo nad vodou?

Nesmierna podpora mojich priateľov. Od Pána Boha mi bol daný talent, preto som cítila ako svoju povinnosť spievať ďalej a rozdávať tak radosť. Toho osudného 30. novembra 1980 sme mali s kapelou Modus koncert v Brne.

​Ten posledný v zostave s Mekym Žbirkom a niekoľkými muzikantmi, ktorí odchádzali do jeho novej kapely. Bola som nachladnutá, mala som teplotu a dopoludnia som volala kapelníkovi Jankovi Lehotskému, že som chorá, či by bolo možné koncert preložiť na iný termín, že by som ostala v Bratislave a liečila sa. Janko povedal, že to nie je možné, aby som do Brna prišla. Koncert sa podaril, ale v zákulisí bola ponurá atmosféra, pretože pre nás všetkých sa končila výrazná etapa našich životov a rozchod Mekyho s Jankom neprebiehal práve v dobrom. V noci po koncerte husto snežilo, nemali sme v Brne ubytovanie, preto sme sa vybrali domov do Bratislavy. Išla som s kamarátkou Andreou, ktorá žila v západnom Nemecku, jej autom. Andrea šoférovala, sedela som vedľa nej, počúvali sme moje nové pesničky, ktoré mali vyjsť na platni, a rozprávali sme sa. Zrazu sa pred nami na diaľnici objavil veľký snehový jazyk, auto dostalo šmyk a pretože okolo novej diaľnice ešte neboli zvodidlá, kotúľali sme sa po poli. Stratila som vedomie a prebrala som sa, až keď sa ma Andrea snažila vyslobodiť spod auta, ktoré ma čiastočne zavalilo.

Mali ste len dvadsaťštyri a celý život pred sebou...

Bolo to veľmi ťažké obdobie, musela som sa po nehode zmieriť s tým, že už nič nebude ako predtým. Ale nikdy som nepremýšľala o tom, že by som sa k spevu nevrátila. Dokonca ani po verdikte lekárov, že už nikdy nebudem môcť spievať. Rozhodla som sa to ignorovať a už v nemocnici po operácii, keď mi bolo o niečo lepšie, som si nechala do izby doniesť gitaru a skúšala spievať. Začiatky boli veľmi ťažké, ale nevzdala som to. Prvýkrát na vozíku som vystúpila na Bratislavskej lýre len še...

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
01 - Modified: 2017-12-25 09:43:36 - Feat.: 0 - Title: Marika Gombitová: Z okna vidím štyri topole a musí mi to stačiť. Iní majú celý svet a je im to málo
01 - Modified: 2022-10-04 07:05:00 - Feat.: - Title: Pravekí lovci v Tatrách: Jedinečné svedectvo o ich živote vydala malá jaskyňa 02 - Modified: 2022-10-05 09:05:43 - Feat.: - Title: Juraj Rizman: ​Ani mne prezidentka nehovorí všetko 03 - Modified: 2022-10-04 22:00:00 - Feat.: - Title: Druhá časť seriálu o kráľovskej rodine: Charles, Diana... a Camilla 04 - Modified: 2022-10-03 22:00:00 - Feat.: - Title: Neurochirurg Vladimír Beneš: Namiesto operácií budeme upravovať gény 05 - Modified: 2022-10-03 22:00:00 - Feat.: - Title: Fascinujúca genetika: Ako sa dedí stres, obezita a ako funguje medzigeneračná pamäť?
menuLevel = 1, menuRoute = tema, menuAlias = tema, menuRouteLevel0 = tema, homepage = false
05. október 2022 20:56