Islanďania považujú svoje verejné bazény a termálne kúpaliská za takmer posvätnú súčasť každodenného života. Po ich zaradení na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO sa však obávajú prílivu turistov.
Najväčšie starosti im robí otázka hygieny. Pred vstupom do vody je totiž na Islande povinná dôkladná sprcha bez plaviek.
Priestor pre komunitu
Keď teploty na Islande vystúpia na pätnásť stupňov, považujú obyvatelia počasie za príjemne letné. V Kópavogure na predmestí Reykjavíku sa ľudia schádzajú s priateľmi, rozprávajú sa a rodičia sa hrajú s deťmi. Nie však v parku alebo v záhradke reštaurácie, ale vo verejnom bazéne.
Bazény a horúce vonkajšie vírivky, ktoré väčšinou využívajú hojnosť geotermálnej energie, sú jedným z centier islandského spoločenského života.
Pre miestnych majú podľa britského denníka The Times podobnú úlohu ako krčmy pre Britov. Stretávajú sa v nich ľudia rôznych generácií i spoločenských vrstiev a chodia si sem odpočinúť po práci.
V decembri bola islandská kultúra verejných bazénov zapísaná do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Spolu s ňou sa doň dostala napríklad talianska kuchyňa, švajčiarske jódlovanie či české amatérske divadlo.
Práve prestížny zápis však u časti Islanďanov vyvoláva obavy, že doteraz prevažne miestne prostredie zaplavia zahraniční turisti. A že nie všetci budú ochotní rešpektovať pravidlá, ktoré sú pre Islanďanov samozrejmosťou.
Návšteva tunajšieho bazéna má totiž svoj pevný poriadok. Topánky zostávajú pred šatňou, telefón v skrinke a pred vstupom do vody sa každý musí vyzliecť a dôkladne osprchovať bez plaviek.
Osobná hygiena
Pretože islandské bazény používajú menej chlóru ako kúpaliská v mnohých iných krajinách, je osobná hygiena pred vstupom do vody zásadná.
V sprchách preto bývajú dokonca obrázky ľudského tela, ktoré návštevníkom ukazujú, ktorým miestam majú pri umývaní venovať zvláštnu pozornosť.
„Islanďania majú teraz naozaj obavy. Od chvíle, keď sme sa dostali na zoznam UNESCO, sa bojíme, že bazény budú plné turistov. A čo sa stane, keď budú plné turistov, ktorí nebudú chcieť byť v sprche nahí?“ opísala fotografka Thordis Erla Agustsdóttir, ktorá islandské bazény dokumentuje viac ako dvadsať rokov.
Obavy z prílišného záujmu turistov nie sú v prípade pamiatok a tradícií UNESCO ničím neobvyklým. Status môže miestu priniesť prestíž a peniaze, zároveň však zvýšiť tlak návštevníkov a prispieť ku komercializácii pôvodných zvykov.
Islandské verejné bazény sa pritom výrazne líšia od známych geotermálnych lagún, ktoré už teraz patria medzi turistické atrakcie.
V lagúnach môžu návštevníci používať telefóny a často si môžu priamo vo vode objednať alkoholické alebo iné nápoje. Tradičné mestské a dedinské bazény majú oveľa civilnejší a komunitnejší charakter.
Po celej krajine ich funguje viac ako 120 a vlastné kúpalisko má prakticky každá väčšia obec či štvrť.
Tradičné bazény
Folklorista a profesor Islandskej univerzity Valdimar Tryggvi Hafstein, ktorý je spoluautorom knihy o islandských bazénoch, tvrdí, že najmä horúce vírivky poskytujú inak skôr rezervovaným Islanďanom priestor na rozhovory s úplne cudzími ľuďmi.
„Pre spoločnosť je zásadné mať miesta, kde sa ľudia stretávajú a spoznávajú. Tu sa stretnete s niekým bez toho, aby ste to vopred plánovali,“ povedal v bazéne Vesturbaerjarlaug na západe Reykjavíku, ktorý navštevuje napríklad speváčka Björk.
Podľa prieskumu, ktorý Hafstein vykonal v roku 2023, navštevovalo verejné bazény 79 percent dospelých Islanďanov. Štyridsať percent do nich chodilo pravidelne a štrnásť percent dokonca niekoľkokrát týždenne.
Tradícia kúpania na Islande siaha najmenej do 13. storočia. Historik a básnik Snorri Sturluson napríklad využíval bazén známy ako Snorralaug na stretávanie sa s ľuďmi aj na liečbu svojich zdravotných ťažkostí.
Dnešná podoba islandského plávania sa však začala formovať predovšetkým v 20. storočí. Ľudia vtedy vo veľkom opúšťali farmy vo vnútrozemí a sťahovali sa do rybárskych dedín na pobreží. Plávať v tom čase údajne vedelo menej ako jedno percento obyvateľov, čo pri práci na mori znamenalo vážne riziko.
Po celej krajine preto začali vznikať bazény, kde sa obyvatelia učili plávať. Výučba plávania je dnes pre islandské deti povinná už od šiestich rokov.
„Je to miesto, kam sa stále vraciate,“ zhrnul Hafstein význam bazénov pre islandskú spoločnosť. „Je to miesto, kde vyrastáte a kde tiež starnete.“
