Ukrajinská spoločnosť kolektívne truchli za vojakov, ktorí od začiatku ruskej invázie padli pri obrane vlasti. V pozadí sa však v tichosti odohráva ešte iná tragédia a týka sa blízkych vojakov, ktorí z rôznych dôvodov spáchali samovraždu. Britská BBC na svojich internetových stránkach uvádza, že Ukrajina klasifikuje samovraždy ako nebojové straty, pozostalí tak nemajú nárok na odškodnenie, vojenské pocty pre svojich blízkych, a nedočkajú sa ani verejného uznania.
Americké tajné služby tvrdia, že Putin chce Ukrajinu a časti Európy
BBC píše o žene Kataríne, čo nie je jej pravé meno, a jej synovi Orestovi. Ten zomrel v roku 2023 na fronte v Doneckej oblasti, podľa armády sa to stalo v dôsledku zranení, ktoré si spôsobil sám. Je to niečo, čomu jeho matka nedokáže uveriť. O Orestovi hovorí, že to bol pokojný mladý muž túžiaci po akademickej kariére.
"Žiadna pomoc, žiadna pravda, nič"
Kvôli problémom so zrakom bol na začiatku ruskej invázie označený za neschopného vojenskej služby, ale v roku 2023 ho pracovníci náborového strediska zastavili na ulici. Tentoraz ho odviedli a krátko potom bol odvelený na front ako spojár.
Kataryna hovorí, že keď bol nasadený pri Časiv Jari, stiahol sa do seba a trpel depresiou. "Štát mi vzal syna, poslal ho do vojny, a priviezol mi ho späť vo vrecku na nebožtíkov. To je všetko. Žiadna pomoc, žiadna pravda, nič," hovorí Kataryna. "Akoby sme na Ukrajine boli rozdelení. Niektorí zomreli správne, iní zle," dodáva.
Oficiálne údaje týkajúce sa samovrážd vojakov neexistujú, podotýka BBC. Podľa ukrajinských činiteľov ide o ojedinelé prípady. Ochrancovia ľudských práv a trúchliace rodiny sa však domnievajú, že ich môžu byť stovky.
Anatolij, manžel Marjany z Kyjeva, sa do armády prihlásil dobrovoľne v roku 2022. Najskôr ho pre chýbajúce vojenské skúsenosti nechceli prijať, ale nakoniec ho vzali, nedal sa odbiť, hovorí Marjana.
Bol nasadený ako guľometník a zúčastnil sa krvavej bitky o Bachmut. Po jednej misii sa manželke zveril, že počas nej bolo zabitých 50 vojakov. "Vrátil sa iný, tichý, odťažený," opisuje. Keď prišiel o časť ramena, skončil v nemocnici. Na nemocničnom dvore si vzal život. Keďže spáchal samovraždu, štát mu odoprel vojenský pohreb.
"Keď bol na fronte, hodil sa im. Ale teraz hrdina nie je?" pýta sa Marjana. Dodáva, že štátu dala manžela a štát ju nechal v štichu. Navyše cíti stigma zo strany ostatných vojnových vdov. Hovorí, že podporu nachádza v internetovej komunite žien, ako je ona, teda vdov po vojakoch, ktorí si siahli na život. Chcú, aby štát zmenil zákony a im sa dostalo rovnakých práv a uznania ako iným pozostalým.
Stovky postihnutých rodín
Podporné združenie pre vojnové vdovy vedie Oxana Borkunová. V jej organizácii je teraz asi 200 rodín, ktorých blízky v uniforme spáchal samovraždu. "Ak je to samovražda, potom to nie je hrdina - to si ľudia myslia," uvádza. "Niekde v kostoloch odmietajú usporiadať pohreby, niektoré mestá odmietajú vyvesiť fotky týchto vojakov na spomienkový múr," opisuje.
Hovorí, že niektoré rodiny majú pochybnosti o oficiálnych príčinách úmrtia svojho blízkeho. Niekedy je podľa nej na dokumentoch vidieť, že boli spísané narýchlo, inokedy matky otvoria rakvu a vidia telo pokryté modrinami.
Vojenský kaplán Borys Kutovyj uvádza, že od začiatku celoplošnej ruskej invázie vo februári 2022 bol svedkom najmenej troch samovrážd. "Každá samovražda znamená, že sme niekde zlyhali," podotýka. Domnieva sa, že mnoho odvedených vojakov je na rozdiel od tých profesionálnych psychicky zraniteľných. On aj Borkunová sú presvedčení, že aj na vojakov, ktorí svoj život ukončili sami, treba pozerať ako na hrdinov.
Vojenská ombudsmanka Olha Rešetylovová hovorí, že mesačne dostáva až štyri správy o samovražde v radoch vojakov a pripúšťa, že sa v tejto veci nerobí dosť. "Videli peklo. Aj tie najotrlejšie povahy sa môžu zlomiť," uvádza. Jej úrad sa snaží presadiť systémové zmeny, ale vytvoriť dobrú jednotku vojenských psychológov môže trvať roky.
"Rodiny majú právo na pravdu. Neveria vyšetrovateľom, v niektorých prípadoch môžu byť vraždy vydávané za samovraždy," vysvetľuje. Prístup k týmto vojakom treba podľa nej zmeniť aj kvôli predchádzaniu podobným prípadom. "Títo ľudia boli nejakí susedia, nejakí kolegovia. A prešli si peklom. Čím srdečnejšie ich privítame, tým menej tragédií bude," myslí si Rešetylovová.