Ghulam Ali začína svoje dni v bolesti, jeho svaly ho bolia od vláčenia obilia na pokazenom vozíku ulicami Kábulu, pričom sa mu cnie za krajinou, ktorú volal domovom takmer štyri desaťročia.

Ali patrí medzi viac než 1,2 milióna Afgancov deportovaných zo susedného Iránu od marca 2024. Spomína to Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM), po tom, čo Teherán prisľúbil masové deportácie v snahe čeliť rastúcej nespokojnosti obyvateľov s utečencami.

Tisíce ďalších ľudí utieklo tento mesiac po izraelských a amerických náletoch na iránske vojenské ciele.

Pre 51-ročného Aliho, ktorého rodina opustila Afganistan počas sovietskej invázie v 80. rokoch, keď mal len 10 rokov, bol Irán domovom.

„Tam som vyrástol, pracoval som tam, pochoval som tam svojich rodičov,“ povedal počas obednej prestávky v Kábule, počas čoho pil zelený čaj s jednoduchým obedom z chlebovej placky naan.

„Ale nakoniec nás vyhodili ako odpadky. Stratil som všetko – svoj domov, svoje malé úspory v hotovosti, svoju dôstojnosť,“ povedal pre Context cez videohovor. Rovnako ako mnohí iní, aj on sa vrátil do vlasti, ktorú takmer nepozná a ktorá sa radikálne zmenila.

Nepripravená vlasť aj náhradné útočisko

Ako cudzinci vo vlastnej krajine zápasia mnohí muži s tým, ako uživiť rodinu, zatiaľ čo ženy čelia prísnym obmedzeniam každodenného života pod vládou Talibanu.

Od konca roka 2023 muselo z Iránu a Pakistanu odísť asi 3 milióny Afgancov, ktorí tam utiekli pred dlhoročnou vojnou a od roku 2021 aj pred extrémistickou vládou Talibanu v Kábule.

Nechcení v zahraničí, vrátili sa do vlasti, ktorá čelí ekonomickému kolapsu a medzinárodnej ľahostajnosti.

Generálny tajomník OSN António Guterres vo svojej poslednej správe o Afganistane vyzval krajiny, ktoré hostia afganských utečencov, aby chránili tých, ktorí to potrebujú. Zároveň ich vyzval, aby dodržiavali medzinárodné záväzky, ktoré zaručujú, že návraty do Afganistanu budú dobrovoľné.

„Navrátilci čelia obrovským výzvam... najmä v oblasti zabezpečenia bývania, zamestnania a prístupu k základným službám,“ uviedol.

Podľa úradov Talibanu prekračuje denne až 10-tisíc afganských žien, mužov a detí hranicu v Islam Qala z Iránu.

Agentúry humanitárnej pomoci v Afganistane tvrdia, že podmienky sú katastrofálne, s nedostatočným prístreším, nedostatkom potravín a bez plánu na začlenenie do spoločnosti.

„Vrátia sa do vlasti, ktorá je dramaticky nepripravená ich prijať,“ varoval minulý mesiac vo vyhlásení Arafat Jamal, zástupca UNHCR v Afganistane.

Zástupca ministra Talibanu pre záležitosti hraníc a utečencov, Abdul Zahir Rahmani, tiež tento týždeň pre miestne médiá uviedol, že Afganistan zaznamenal prudký nárast návratov utečencov od 12-dňovej leteckej vojny v Iráne začiatkom tohto mesiaca. Mnohí tvrdia, že nemali na výber.

Bez rozdielu, bez ľudskosti

Ali povedal, že ho zatkli na stavenisku v meste Mašhad, druhom najväčšom meste Iránu, pretože pri zásahu proti utečencom nemal doklady.

On, jeho manželka, šesť detí, dve nevesty a päť vnúčat boli deportovaní v marci.

„Zaobchádzali s nami ako so zločincami,“ povedal. „Nezáležalo im na tom, či dodržiavame zákony alebo sme v núdzi. Chceli len dostať všetkých Afgancov preč.“

Rozšírená rodina – 15 ľudí vo veku od 5 do 51 rokov – je teraz natlačená v dvojizbovom dome z hliny na západnom okraji Kábulu.

Ali povedal, že jeho daríjčina s perzským prízvukom vyvoláva u ostatných robotníkov posmešky – ďalšie pripomenutie, že tam nepatrí. No ich výsmech ignoruje, vraj sa sústreďuje na to, aby uživil rodinu.

„Sotva si môžeme dovoliť poriadne jesť,“ povedala jeho manželka Šahla cez videohovor.

„Nájom je 4-tisíc afgání (56 dolárov) mesačne – no aj to je záťaž. Jeden z mojich synov má zrakové postihnutie, druhý sa každý deň vracia domov naprázdno.“

Pre ženy a dievčatá môže návrat pôsobiť ako dvojnásobné vyhnanstvo. Podliehajú mnohým z najrepresívnejších zákonov Talibanu, vrátane obmedzení pohybu bez „mahrama“, teda mužského sprievodcu, a zákazom vzdelania a zamestnania.

Na západnom okraji Kábulu trávia 38-ročná Safiya a jej tri dcéry dni v prenajatom dome, kde balia sladkosti pre obchody – za deň si zarobia len 50 afgání, čo je pod hranicou chudoby v Afganistane (1 dolár denne).

Safiya povedala, že ju deportovali z Iránu vo februári. „V Teheráne som šila oblečenie. Moje dcéry pracovali v cukrárni,“ povedala Safiya, ktorá si neželala zverejniť priezvisko.

„Život bol ťažký, ale mali sme slobodu a nádej… Tu nie je práca, nie je škola, nie je dôstojnosť. Je to, ako keby sme sa vrátili domov, len aby nás znova vyhostili.“

Počas deportácie bola Safiya týždeň oddelená od svojej najmladšej dcéry, keď ich rodinu zadržiavali – spor o doklady dodnes spôsobuje 16-ročnej nočné mory.

„V Iráne,“ povedala Safiya, „mali moje dcéry inšpiratívne sny. Teraz len sedia doma a čakajú.“

Afganci sú násilne deportovaní aj zo susedného Pakistanu – od októbra 2023 bolo podľa Amnesty International vyhostených viac než 800-tisíc ľudí.

Nemat Ullah Rahimi, narodený v Pakistane afganským utečeneckým rodičom, nikdy predtým v Afganistane nežil – až do tejto zimy, keď mu polícia takmer nedala čas ani zavrieť obchod s potravinami v Péšávare, než ho poslala cez hraničný priechod Torkham.

„Nedovolili mi nič predať. Moja žena a deti – všetci narodení v Pakistane – tam nemali žiadne právne doklady, takže sme museli odísť,“ povedal 34-ročný muž.

Rahimi teraz pracuje dlhé hodiny v opravovni pneumatík na prašnom rázcestí na okraji Kábulu a snaží sa vybudovať nový život.

„Nemôžem povedať, že je to ľahké. Ale nemám na výber. Začíname od nuly,“ povedal.

Článok bol preložený z portálu Context.news. Editovaný preklad vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizujú nezisková organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid.

HN Globálne logo FOTO: HN Globálne

FOTO: HN Globálne