Phillips ​O‘Brien pojem grand strategy vo svojom diele interpretuje ako súhrn náhodných a často iracionálnych rozhodnutí silných lídrov.

V tomto jeho práca znateľne vybočuje zo zavedeného anglofónneho diskurzu, ktorý sa, naopak, grand strategy snaží skúmať ako súhrn kolektívnych, racionálnych rozhodnutí, ktoré sú navyše v ideálnom prípade podrobené systému bŕzd a protiváh, ktoré ponúka demokracia.

O‘Brien ukazuje, že z tohto ideálu strategických štúdií nevybočujú len diktátori typu Hitlera, ktorí celú národnú stratégiu podrobovali svojim osobným túžbam a preferenciám – či dokonca fantastickým výplodom. Podľa neho proti podobným javom neboli úplne imúnne ani veľké demokracie ako Spojené štáty a Británia.

Analytici píšu o ruskom postupe. Sme blízko našich cieľov, armáda Kyjeva je na pokraji zrútenia, tvrdí Moskva

Nerobiť si ťažkú hlavu z „grand strategy“

Tak napríklad Hitler bol posadnutý veľkými a silnými tankmi, čo vyplývalo z jeho predstáv, ktoré si odniesol ešte zo zákopov prvej svetovej vojny. Výsledkom tejto jeho megalománie bolo prispôsobenie celého nemeckého zbrojného priemyslu na výrobu ťažkých strojov typu Panther, Tiger či 70-tonový „Kráľovský Tiger“, čo nakoniec zruinovalo nemeckú ekonomiku a zabránilo wehrmachtu efektívne sa brániť na fronte.