Už roky študujete smrť, píšete o nej, prednášate o nej. Bojíte sa jej?

Túto otázku si kladiem každý deň. Mám k smrti blízko na viacerých úrovniach. Základná otázka je: akej smrti sa bojíme – je tu môj vlastný skon, odchod mojich blízkych, ale aj smrť ako pojem. V každom prípade si túto prírodnú udalosť hlboko vážim. Čo sa týka pocitu strachu ako takého, snažím sa naň nemyslieť.

Prečo nie?

Mohlo by to viesť k množstvu ďalších otázok, ktoré by mohli zasahovať do mojej práce. To mi však nebráni meditovať o smrti, pretože vtedy je vzťah k strachu iný.

A ak vezmeme do úvahy vašu smrť. Pomáha vám blízkosť témy, aby ste sa neobávali vlastného konca, ničoty, ktorá nasleduje?

Áno, veľmi mi to pomáha, aby som si plne uvedomovala túto udalosť a jej význam. Čo sa týka ničoty, ktorá v podstate súvisí s našimi osobnými presvedčeniami, prijímam ju oveľa lepšie. Rovnako som sa zmierila s myšlienkou, že si ma nikto nebude pamätať, že moja pamäť nebude mať pokračovanie. Vynára sa aj otázka, či človek naozaj chce byť nesmrteľný prostredníctvom spomienok.

A odpoveď na túto otázku je?

Pred niekoľkými týždňami som bola na pohrebnom veľtrhu a slovo nesmrteľnosť tam zaznelo často. Povedala som si, že by sme sa nad tým mali všetci zamyslieť. O tom, že nič také neexistuje a že naša pamäť sa takmer vždy skončí. Ja som si tým prešla. Takže som s tým zmierená. Zomriem, neviem kde ani v akom veku, ale viem, že spomienka na moju existenciu sa vytratí. A myslím si, že to mnohých ľudí trápi. Že sa na nich nebude spomínať, že nebudú ešte dlho po smrti oslavovaní ako jednotlivci.

Odhliadnuc od ničoty a zániku spomínanej pamäti, prečo ešte sa ľudia boja smrti?