"Čo má znamenať tento rozruch?" položil si nedávno otázku teheránsky denník Iran Daily v redakčnom komentári. A hneď si aj odpovedal: "Rozruch okolo iránskeho jadrového programu je motivovaný výlučne politicky. Skrýva sa za ním americký nátlak. Jadrové plány Teheránu sú len vítanou zámienkou, ako Irán zatlačiť do kúta a odviesť pozornosť sveta od vlastného politického fiaska v tejto oblasti."
Či už tak alebo onak, isté je, že dokonca aj liberálne kruhy v tejto krajine plne podporujú plány na výrobu jadrovej energie. Medzi jednotlivými politickými prúdmi, často do krvi rozhádanými, v tejto otázke vládne neobvyklá zhoda, ústiaca do otázky: "Prečo by Irán nesmel, ak môžu iní?"
Ak sa na vec pozrieme z právneho hľadiska, otázka má zmysel. Irán ako signatár zmluvy o nešírení jadrových zbraní má právo na obohacovanie uránu a na jeho spaľovanie v elektrárňach. Hranica medzi mierovým a vojenským využitím je však veľmi úzka, na zhotovenie bomby už potom nie je potrebné nič viac, len väčšie množstvo takejto rádioaktívnej suroviny.
Irán sa o využitie atómovej energie snaží už od 60. rokov, s výraznou zahraničnou pomocou. Nemecký podnik Siemens pomáhal pri výstavbe prvého iránskeho jadrového reaktora v Bušíre ešte pred islamskou revolúciou z roku 1979; zariadenie nakoniec dokončili Rusi. Podľa správ médií majú Rusi pomôcť Iráncom aj so stavbou druhého reaktora. V tejto súvislosti i západní diplomati uznávajú, že na "energetický mix" má právo každá krajina, napriek tomu, že disponuje veľkými zásobami ropy a plynu.
Prinútiť Irán zastaviť výrobu obohateného uránu bude ťažké. Nemal by už potom inú alternatívu, len kupovať štiepny materiál v iných štátoch a byť od nich závislý. Získať teheránskych politikov pre tento zámer preto bude sotva možné. Potvrdzuje to aj uznesenie iránskeho parlamentu zo začiatku tohto mesiaca, ktoré vládu zaväzuje začať s obohacovaním uránu za všetkých okolností. Hovoriť možno nanajvýš o termíne, odkázal do zahraničia Hassan Rohani, mocný generálny tajomník Národnej bezpečnostnej rady.
Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) so sídlom vo Viedni uskutočnila v Iráne už niekoľko inšpekcií a s ich výsledkami je spokojná. Jej inšpektori sa dostali dokonca aj do viacerých vojenských objektov, hoci krajinu to na nič nezaväzuje. No aj keď je v tomto smere vývoj plynulý, odborníci predsa len poukazujú na jednu nevyjasnenú otázku: Sledujú Iránci naozaj mierové ciele? Teheránsky parlament napríklad neratifikoval tzv. dodatočný protokol o kontrole jadrových zariadení z roku 1997, ktorý medzinárodným kontrolórom dáva právo aj na okamžité návštevy vybraných objektov. (Napokon, zo 140 členov MAAE k nemu pristúpilo zatiaľ len 61 krajín.)
"Získať schopnosť vyrobiť jadrovú bombu sa Iránci pokúšajú v legálnom rámci," hovorí Gary Samore z londýnskeho Ústavu pre strategické štúdie (IISS). Západ sa musí zžiť s touto myšlienkou: "Príslušné technologické poznatky už Iráncom nemožno zobrať." (hn/gaf)