Niektorým klientom ste zrušili termíny na tetovanie. Bolo to kvôli udalostiam, ktoré sa udiali vo vašej rodnej krajine?

Udalosti ma zasiahli na dovolenke. Keď som sa vrátila, potrebovala som byť v Bratislave a fyzicky pomáhať. Termíny som na chvíľu pozastavila, ale už som začala normálne pracovať. Pri mojej práci nemôžem volať, takže som termíny musela zrušiť. Všetci to pochopili.

Hľadali ste aj ubytovanie pre ľudí z Ukrajiny. Ako ste im ešte pomáhali?

Pomáhala som im s prihlasovaním do zoznamu. Pre niektorých ľudí bolo treba riešiť azyl. Niektorých som prihlasovala ako utečencov. Každý sa ma pýtal na informácie týkajúce sa vybavenia zdravotnej poisťovne. Je toho celkom dosť. Ľudia neboli pripravení, že budú žiť na Slovensku, ale iba sa tu ocitli. Nemali kontakt na iného človeka ako na mňa.

Je pre nich administratívne zložité prihlásiť sa a žiadať o azyl?

Nie je to úplne zložité, no oni sú zmätení. V tom tlaku sa nevedia tak rýchlo zorientovať, keďže v živote ešte nikdy nepočuli slovenčinu. Ja im viem aspoň takto pomôcť niečo vybaviť, aby nemali pocit, že sú tu sami. Okrem toho im pomáham hľadať prácu. U nás v štúdiu sme zamestnali ukrajinskú tatérku. Osobne riešim aj upratovačky. Teraz pomáham aj mojej mame, ktorá je skúsená a dobrá kozmetička.

Spomínali ste, že informácie o vojne vás zasiahli na dovolenke. Ako ste sa o tom dozvedeli a aká bola vaša prvá reakcia?

Pozerala som si alternatívny chat novinárov, na ktorom písali o prvých výbuchoch. Hneď som volala mame, ktorá mi nedvíhala. Potom mi o ôsmej ráno písali rodičia, že už utekajú. Zobudili sa na výbuchy bômb. Mama s bratom nasadli do auta a utekali preč cez Moldavsko. Čím skôr, tým lepšie. Už to nebolo dobré. Bolo cítiť, že to je veľký začiatok.

Boli ste v šoku alebo ste očakávali, že k niečomu takému dôjde?

Aj áno, aj nie. Snažila som sa zanalyzovať si to aj predtým. Bola som presvedčená, že niečo také sa môže stať. Ako normálny človek v 21. storočí som dúfala, že to neprekročí ist...