Na prvý pohľad nie je malá filipínska dedinka Cutud, vzdialená od metropoly Manila asi 70 kilometrov, ničím výnimočná. Po celý rok jej obyvatelia žijú pokojným životom. To všetko sa však mení na Veľký piatok, keď sa dedinka mení na krvavé veľkonočné "divadlo". Práve v tento deň sa tam už 20 rokov nechávajú desiatky ľudí hromadne ukrižovať. Dôvod? Kresťania, ktorí sa rozhodli podstúpiť rovnaké utrpenie ako Ježiš Kristus na Golgote, končia na drevenom kríži, aby sa takto kajali z hriechov, pomohli chorým príbuzným či splnili si sľub.
Na Filipínach sa hlási ku katolíckej cirkvi takmer 80 percent z 84 miliónov obyvateľov. Väčšina z nich trvá na týchto realistických prejavoch viery. Cirkevní predstavitelia a vláda sa každoročne snažia ľudí od tohto krvavého rituálu odradiť. Zatiaľ však márne.
Bolestivý rituál
Alkoholom vydezinfikované klince, špeciálny nápoj, pivo s rozmiešaným vajíčkom na utíšenia bolesti, vztýčené drevené kríže, všetko je pripravené. Tí, čo chcú, aby ich pribili na kríž, ako aj kajúcnici, sa už celé dopoludnie bičujú do krvi. To hlavné "divadlo" však prichádza úderom poludnia. Do vymedzeného priestoru okolo krížov prichádzajú záujemcovia, ktorí sú stredobodom záujmu a najväčšej pozornosti všetkých prítomných. Pagpapako, teda ukrižovanie, sa môže začať.
Všetko je skutočné, sedem a pol centimetra dlhé klince, krv a bolesť. Asi po desiatich minútach ľudí "odkrižujú" a odvezú domov. Zvyčajne o štyri dni sa ich rany na rukách a na nohách zahoja. "Obdivuje ich odvahu, to, že si do tela nechajú zatĺcť skutočné klince," hovorí jeden z Európanov, ktorý chcel vidieť všetko na vlastné oči.
Tradícia verzus atrakcia
Ukrižovanie na Filipínach sa začalo po druhej svetovej vojne, v roku 1946. Vo väčšine prípadov sa nechávajú pribiť na kríž muži, ženy však v minulosti neboli výnimkou. Najznámejšou je Amparao Santosová, ktorá sa do roku 2002 dobrovoľne nechala v meste San Pedro Cutud ukrižovať dovedna pätnásťkrát. A to pred piatimi rokmi oslávila šesťdesiatku.
Z mužov si podobnú pozornosť vyslúžil tento rok 46-ročný Ruben Enaje, ktorý sa necháva dobrovoľne ukrižovať od roku 1989. Pochádza z tej iste dediny ako Santosová. Svoj každoročný čin obhajuje tým, že ide o poďakovanie Bohu za to, že zázračne prežil pád z tretieho poschodia budovy, na stavbe ktorej pracoval. "Boh ma chráni," hovorí s tým, že chce v ukážke "sily viery" pokračovať.
Z tradičného ukrižovania sa už stala turistická atrakcia, ktorú ročne navštívi čoraz viac ľudí z celého sveta. Na mnohých už čakajú "ich" filipínski sprievodcovia priamo na letisku v Manile. Aj keď ide o biznis, počet ukrižovaných to určite nezvýši.