Traja zo stodvadsať poslancov izraelského parlamentu protestovali proti plánovanému prejavu nemeckého prezidenta Horsta Köhlera v Knesete na začiatku februára. Podľa nich je nevhodné, aby v izraelskom parlamente zaznela nemecká reč, pokiaľ sú na svete tí, kto prežili holokaust. Píše o tom agentúra APA.
Židia a nemčina
Dejiny nemeckého jazyka vo svätej krajine sú dlhé a rozporuplné. V dvadsiatych rokoch zvažovali zakladatelia prvých univerzít, či zaviesť nemčinu ako vyučovací jazyk. Nakoniec zvíťazila druhá alternatíva, hebrejčina, na konci 19. storočia umelo oživená biblická reč.
Nemčina však bola tým jazykom, v ktorom sa zrodila idea židovského štátu. Viedenský žurnalista Theodor Herzl publikoval svoje vízie pod titulmi Der Judenstaat (Židovský štát) a Altneuland. Prví veľkí myslitelia a priekopníci sionizmu, ako filozof Martin Buber, kabalista Gerschom Schole alebo pedagóg Ernst Simon písali po nemecky. Až do tridsiatich rokov dvadsiateho storočia bol najvýznamnejším centrom židovskej kultúry a myslenia Berlín, zlom prišiel až s nacistami. Po druhej svetovej vojne bola tak nemčina spájaná už iba s povelmi Achtung, Apell a s heslom Arbeit macht frei.
Nemeckí Židia však ovládli izraelskú justíciu, vedu a kultúru. Gerschon Schocken zdedil po svojom otcovi Salmanovi berlínske nakladateľstvo Schocken Verlag a založil denník Haarec. "Jekkes", ako sa posmešne nemeckým Židom hovorí, boli známi tým, že sa ani po desaťročiach nenaučili po hebrejsky.
Na verejnosti bola nemčina zakázaná, nemecká kultúra sa pestovala iba skryto. O tom, že usporiadanie "nemeckého kultúrneho týždňa" v Izraeli bolo v sedemdesiatych rokoch trocha predčasné, sa presvedčil spisovateľ Günther Grass, na ktorého zaútočili skazenými vajíčkami. Pri uvedení Schillerových Lúpežníkov v Jeruzaleme sa navyše pravicoví Izraelčania pripútali k svojim sedadlám reťazami. Polícia vtedy ešte nejazdila Volkswagenmi, aby neuviedla zatknutých do rozpakov, že ich odvážajú nemeckým autom. Na Hebrejskej univerzite sa síce učilo o Heinrichovi Heinovi alebo Franzovi Kafkovi, v prehľade prednášok sa však o nich nezmieňovali. Profesori v tom čase tiež bojovali proti zriadeniu katedry nemeckých dejín, ktorú chcela financovať nadácia Volkswagenstiftung. Volkswagen, to znamenalo Hitler...
Zmena nezadržateľná
Avšak zmena izraelského postoja bola naďalej nezadržateľná. Majiteľ Haarecu Schocken objednal u študenta Hebrejskej univerzity recenziu novej nemeckej literatúry. V Izraeli boli známi Thomas Mann, Kurt Tucholsky a Hermann Hesse, nie však Heinrich Böll, Siegfried Lenz či Günter Grass. Do roka po prvej recenzii bol izraelský trh doslova zaplavený knihami týchto autorov. Snaha dohnať zameškaný čas bola mimoriadna.
Tabu z verejného života mizlo celkom nepozorovane, tým viac, ako sa "normalizovali" poznamenané vzťahy medzi NSR a Izraelom. Nemecké filmy a divadelné predstavenia prestali vyvolávať pozornosť, nemecké jazykové stopy sa už v televízii nerušia ako predtým. Aj napriek zdaniu normality však problematika vzájomných vzťahov zostáva naďalej veľmi citlivá. Nemčina sa napríklad učí iba na troch izraelských školách a dohoda o kultúrnej spolupráci medzi oboma krajinami ešte nebola uzatvorená.
Keď prednášal vtedajší nemecký prezident Johannes Rau prvý nemecký prejav pred Knesetom, niekoľko poslancov na protest opustilo sálu. Ich emócie je nevyhnutné rešpektovať, žiadne poukázanie na spoločné nemecko-židovské kultúrne korene neprekryje traumu z najväčšej genocídy v dejinách ľudstva, kvôli ktorej dodnes rad Izraelčanov nemá svojich príbuzných. Na akom tenkom ľade sa pohybuje, zistil dirigent Daniel Barenboim v Jeruzaleme pri uvedení prelúdia skladateľa Richarda Wagnera, známeho svojím antisemitizmom. O škandále sa hovorilo až v Japonsku. Po holokauste sa z Nemecka a Izraela pozoruhodne rýchlo stali partneri, dokonca "priatelia". Tieto vzťahy však fungujú iba s veľkou dávkou taktu a jemnocitu, rozhodne však bez umelých pokusov urobiť za minulosťou hrubú čiaru.