Muži sa udierajú do pŕs s takou intenzitou, že dunenie počuť doďaleka. Niektorí majú porezané hlavy a zakrvavené oblečenie. Vykrikujú pritom meno imáma Husajna, vnuka proroka Muhammada a najväčšieho mučeníka šíitských moslimov. Takýmto búrlivým spôsobom si približne milión irackých šíitov z Karbaly pripomenulo smrť Husajna, jeho brata Abbása a ďalších príbuzných a stúpencov. Nepriatelia ich pred trinástimi storočiami zavraždili práve na tomto mieste.
Saddámov režim takéto veľké oslavy zakazoval. Diktátor sa hlásil k sunnitskej vetve islamu a v šíitoch, ktorí mali v Iraku prevahu, videl nebezpečenstvo.
"Tým, že som sa porezal, dokazujem, že som za povznesenie islamu ochotný trpieť, podobne ako imám Husajn. Preukazujem tým zároveň úctu mučeníkom," hovorí asi tridsaťročný Ábid.
Krv mu z porezanej hlavy steká na tvár i biele tričko a Ábid je na to patrične hrdý: "Čím viac krvi, tým viac trpím. A tým je to lepšie."
Šíitský duchovný Džovad Ibrahim je voči takémuto sebatrýzneniu skeptický. "Sú naivní, keď si myslia, že tým niekomu pomôžu," hovorí Ibrahím. "Naša viera v tom nevidí žiadnu prednosť. Vedia o tom, a preto si väčšinou ubližujú zavčas ráno, ešte za tmy."
Zástup smeruje k dvom veľkým mešitám v meste -- Husajnovej a Abbásovej. Sú tu pochované pozostatky obidvoch bratov. Mešity sú navzájom podobné. Zdobí ich modro-biela mozaika a majú zlatú kupolu i minarety.
Ľudia sú ako v tranze. Muži i ženy -- celí v čiernom, so zahalenou hlavou a mnohí i so zakrytou tvárou -- často vzlykajú.
"Neplačem kvôli bolesti, plačem nad osudom našich mučeníkov," vysvetľuje asi šesťdesiatročný Ahmad vychádzajúci z Husajnovej mešity s trochu zakrvavenou košeľou. Do pŕs i chrbta sa udiera nie veľmi silnou železnou reťazou.
Jednotlivé skupiny vedú k mešitám väčšinou mladíci. V poludňajšej horúčave tancujú, spievajú a vykrikujú Husajnovo meno. Zástupom sa predierajú muži, ktorí pútnikov kropia vodou. To však nestačí a každú chvíľu musia niekoho v bezvedomí odniesť do sanitky.
Asi polkilometrovú vzdialenosť medzi obidvoma hlavnými mešitami niektorí veriaci prekonávajú plazením.
Imámovia stojaci pred mešitami sa do svojich svätostánkov snažia prilákať čo najviac veriacich. Predčítavajú z koránu, opisujú osud mučeníkov a keď získajú dostatok poslucháčov, vykrikujú s nimi rôzne politické heslá.
"Nie Amerike! Nie Saddámovi! Riadi nás iba islam!" kričí jeden z imámov do ampliónu a ľudia to po ňom opakujú. Niektorí pritom zdvíhajú fotografie voľakedajšieho iránskeho vodcu ajatolláha Chomejního, ktoré si do Karbaly prinieslo mnoho pútnikov.
Viacerí sa však netaja vďačnosťou voči Spojeným štátom. "Ďakujeme Amerike a Georgeovi Bushovi, že nás zbavil Saddáma," hovorí napríklad asi tridsaťročný Redha.
Jedna veľká skupina smeruje do Husajnovej mešity. Pred vchodom stoja strážnici odháňajúci novinárov. Nemoslimom je vstup prísne zakázaný. Muži v skupine sa energicky tlačia dovnútra, iní pútnici zasa chcú von. Brána sa na chvíľu upchá. Keď sa ľudia konečne dostanú do budovy, začnú hádzať vlajočky a šatky na hrobku imáma Husajna. Je zo striebra, podobne i ostatné zariadenie. Pútnici väčšinou hrobku iba obídu a zasa vychádzajú von, aby mohli vojsť ďalší. Krátku modlitbu pri hrobke stihnú iba niektorí.
"Som šťastný. Všetci sú šťastní. Máme konečne slobodu. Už sme ani neverili, že budeme môcť putovať do Karbaly. Za Saddáma to bolo nemysliteľné," teší sa Ahmad Abdua Hadží.
A dodáva: "Bol som vo väzení pätnásť rokov a môj brat dvadsať. Teraz sme tu spolu. Ešte pred rokom sme neverili, že sa vôbec stretneme. Táto púť je i našou spoločnou oslavou, že sme to prežili."
Objíma brata, vychudnutého tak ako on, a obidvaja sa smejú. Rovnako i väčšina ostatných pútnikov.