Zdá sa, že americká politika voči Číne sa opäť dostala tam, kde bola pred piatimi rokmi. "Čína je strategický konkurent Ameriky," hlásal vtedy čerstvý prezident George W. Bush. Útoky na americké mestá z 11. septembra 2001 a obavy z možného jadrového potenciálu KĽDR však z Pekingu veľmi rýchlo urobili spojenca. Teraz sa kruh uzatvára a Čína je znovu hlavným rivalom Washingtonu na svetovej scéne.
Živnú pôdu takémuto chápaniu vzťahu k najľudnatejšej krajine sveta dodávajú najmä rôzne hospodárske konflikty - včera falšovanie originálnych výrobkov, dnes dovoz lacného textilu, zajtra spory o oceľ. Ruka v ruke so vzostupom Číny do pozície ekonomickej superveľmoci rastie aj počet trecích plôch s Amerikou i Európou, menovú politiku Pekingu nevynímajúc. Američania Číňanom vytýkajú, že aj tak lacný export ešte dodatočne zvýhodňujú výmenným kurzom domácej meny. Dôsledkom toho je vlaňajší obchodný deficit USA vo výške 160 miliárd dolárov a strata milióna pracovných miest - tak to aspoň tvrdia americkí kongresmani.
Bushova vláda teraz dala Pekingu ešte raz šesť mesiacov na to, aby uvoľnil liace, na ktorých drží kurz jüanu. A tento týždeň odchádza na návštevu "ríše stredu" americký minister obchodu Carlos Gutierrez, aby tlak ešte pritvrdil.
Ak by Číňania v menovom spore neustúpili, Washington hrozí sankciami. V senáte už obieha návrh zákona, ktorý dáva na všetok čínsky dovoz trestné clo 27,5 percenta. V tomto prísnom opatrení sa odráža celá šírka americkej frustrácie nad stratou vlastnej industriálnej základne.
Pochopiteľne, za daných okolností je len logické, ak sa vzťahy medzi superveľmocou dneška a superveľmocou zajtrajška ochladzujú aj na politickej úrovni. O dostatok munície niet núdze - dodáva ju raz téma ľudských práv, raz zase otázka Taiwanu či vzťah Pekingu k skrytej jadrovej mocnosti KĽDR.
Hlasné tóny z Washingtonu na adresu Číny však dosiaľ ukazujú predovšetkým jedno - bezradnosť. S trochou zveličenia možno povedať, že ide o politicko-emocionálny reflex na zvyšujúce sa vnútropolitické napätie ako výraz nutnej novej orientácie. V tom sa však v rovnakej miere skrývajú šance i riziká. Na jednej strane sa Bushovi ponúka alternatíva, aby "čínsku politiku" USA budoval na racionálnej základni. Na druhej strane je tu možnosť, že z Číny sa stane novodobý fackovací panák, zodpovedný za problémy akéhokoľvek druhu. Najnovšia megafónová politika Washingtonu namiesto tichej diplomacie naznačuje, že Bush podlieha skôr druhému "lákadlu". (gaf)