Byť v Japonsku a nenavštíviť Kjóto, je ako dovolenkovať v Paríži a obísť eifelovku. Toto mesto, vzdialené necelú hodinu autom z Osaky, je duchom starého Japonska či akýmsi mišungom histórie a súčasnosti. Nájdete tu tisíc šesťsto budhistických chrámov a šintostických svätýň, no ak budete mať šťastie, večer zbadáte cupitajúce gejše.
Na druhej strane vás v centre mesta privítajú sklenené a oceľové budovy, počnúc hotelmi, obchodmi cez vlakovú stanicu až po moderné čajovne, do ktorých sa vyveziete priehľadným výťahom a kde vám pripravia starodávny čajový obrad.
Osobne nemám rada takéto „mišung mestá“, no Kjóto je iné. Je magické. A ten mišung je tak nejako správne usporiadaný.
Kultúrna mekka Japonska
„Toto je tá kultúrna mekka Japonska?“ pomyslela som si, keď sme vošli do Kjóta a krúžili ulicami smerom k nášmu hotelu. Moderné stavby a ruch ako v lete na nábreží pri bratislavskej Eurovei. Ľudia sa náhlili, telefonovali, nakupovali, na uliciach do seba narážali, mávali na taxíky.
Záber na jednu z kjótskych ulíc.
Tento pohľad môže človeka trošku zmiasť, pretože o Kjóte je známe, že ako prvé japonské hlavné mesto, je akousi studnicou domácej kultúry, kde sa aj dnes hrdo dodržiavajú tradície. Áno. Avšak musíte sa ponoriť do úzkych postranných uličiek a odľahlých štvrtí, ktoré stoja aj mnoho desiatok rokov. Takýto starý typický kjótsky dom, nazývaný mačija, spoznáte podľa úzkeho vchodu. „Ľudia platili v minulosti daň z nehnuteľnosti podľa šírky vchodu, preto sa ich snažili stavať čo najužšie,“ vysvetľuje mi moja sprievodkyňa Sumiyo Terai. V skutočnosti sú mačije síce úzke, no aj šesť- či sedemkrát také dlhé.
Niektoré gejše sú len „atrapy“
Tieto domy objavíte napríklad v časti Gion, čo je najznámejšia štvrť, kde žijú gejše. Dnes je ich v Gione už asi iba dvesto, pričom v minulosti ich tam žilo aj niekoľko tisícok.
Gion - "štvrť Gejší".
Gion je jedna z najkrajších častí Kjóta, s množstvom drevených domov, starodávnych ulíc a čajovní. Keď som sa tam cez deň prechádzala, bolo tam ticho a sem-tam som počula zvuk šamisenu, trojstrunového hudobného nástroja, ktorý je pre gejše typický asi tak, ako kimono a biely make-up. „Počuješ? Gejša trénuje,“ hovorí mi Sumiyo, pričom sa obe zastavíme a započúvame sa. Neďaleko som našla aj niečo ako malý chrám či svätyňu. Sem sa vraj chodia gejše každý večer pomodliť predtým, ako začnú pracovať.
https://www.youtube.com/embed/63FxLM3AQt4
V Gione je stovka čajovní, známych ako ochaya. Ak by ste však čakali, že cez deň v uličkách stretnete gejšu cupotajúcu do jednej z nich, asi vás sklamem. Ako mi potvrdila Yasuha, gejša, s ktorou som mala možnosť sa stretnúť, počas dňa príliš von nevychádzajú. Ony sú tie, ktoré dávajú mestu dobrú noc. „Keďže pracujeme v noci, ráno si rady pospíme. Keď sa zobudíme, tak sa učíme alebo cvičíme na hudobných nástrojoch.“ Dozvedela som sa i to, že ak aj na nejakú cez deň náhodou natrafíte, bude to s najväčšou pravdepodobnosťou „atrapa“. Snahou takýchto akože gejší je iba to, aby si ich ľudia fotografovali v domnienke, že ony sú skutočné gejše.
Gejšou sa v Japonsku môže stať každá. Aspoň na pohľad. Pútač na snímke vábi turistky, aby sa nechali namaľovať a obliecť ako Gejše.
Dáš si ryžu? Tak odíď
Obyvatelia Kjóta sú iní ako ostatní Japonci, vraj iba málokedy povedia veci priamo. Ak vám niekto z nich ponúkne čajovú ryžu, v skutočnosti vám ju neponúka, no naznačuje vám, že je čas odísť. „Ak vám klopkajú čižmy a miestnym to prekáža, nepovedia vám, že máte „hlučné“ topánky. Namiesto toho vám povedia, že sa mu vaše topánky veľmi páčia,“ dozvedela som sa. Bez toho, aby som si to uvedomila, som sa pozrela na svoje čižmy na opätku, aj keď nižšom, a začala som premýšľať, či mi tým náhodou nechcú niečo naznačiť. Ale ako sa hovorí, nevedomosť nebolí, tak som to radšej nechala tak.
Nehádžte peniaze na sochy
Pamiatok v Kjóte je toľko, že neviete, čo si máte vybrať ako prvé. Osobne odporúčam návštevu chrámu Kinkakudži, čo v preklade znamená zlatý chrám.
Chrám Kinkakudži.
Tento chrám je obkolesený obrovskými bonsajmi, stojí pri jazere a je pozlátený pravým zlatom. Jeho umiestnenie malo v minulosti zodpovedať predstave budhistického raja. Okolo neho sú krásne záhrady, kde sa môžete poprechádzať a nasať trošku z prírodných krás. Pokoj vám síce môžu narušiť hluční čínski turisti, no nenechajte sa odradiť. Dávajte si však pozor na jednu vec. V týchto záhradách sú malé sochy budhov, do ktorých s obľubou hádžu najmä čínski turisti peniaze. „Prečo to robia?“ pýtam sa. „Pretože si mylne predstavujú, že im to má priniesť šťastie,“ hovorí mi sprievodkyňa. „Mylne?“ čudujem sa. „Áno. Vy hádžete peniaze na sochu Ježiša, aby vám priniesol šťastie?“
Nájdite si svoju lásku
Nemali by ste zabudnúť ani na chrámový komplex Kijomizu-dera vo východnej časti Kjóta, z ktorého budete mať mesto ako na dlani. Okrem pamiatok, ako napríklad päťposchodovú pagodu, tu nájdete napríklad dva kamene, ktoré sú od seba vzdialené 18 metrov. Ide o kamene lásky. Ak sa chcete zasmiať, skúste to. Prejdete od jedného k druhému so zavretými očami. Keď to zvládnete, podľa tradície nájdete osudovú lásku. Ak pritom budete potrebovať pomoc, budete ju potrebovať aj pri hľadaní lásky.
Mimochodom, v každom takomto chráme si môžete za sto jenov, čo je asi jedno euro, kúpiť papierik – omikudži, ktorý vám má predpovedať, či budete mať v živote šťastie alebo smolu. Ja som neodolala a jeden si kúpila. Budúcnosť tam máte okrem japončiny preloženú aj do angličtiny, čínštiny či španielčiny. Na tom mojom v skratke stálo: „Vaše sny sa vám v živote zrejme nenaplnia.“ Takže, omikudži si pokojne kúpte, no veľmi mu neverte.
Ľudia, čakajúci pred chrámom na modlitbu, spočívajúcu v potiahnutí červeno-bielej "stuhy".
