Je osem hodín, šero. Prechádzam veľmi divokými ázijskými hranicami menom Poipet. Vchádzam do krajiny, o ktorej všetky bedekre píšu opatrne: krásna, no nebezpečná. Civilizovaná divočina s krvavou históriou. Neverte tomu, Kambodža je krajina, ktorá vás pekne postupne vráti ku koreňom. A len veľmi ťažko sa vám bude vracať do európskej reality.
Výkladná skriňa Kambodže
Siem Reap. Mesto, do ktorého musí povinne vstúpiť noha každého turistu, ktorý príde do tejto krajiny. Nie som výnimka. No mám niečo navyše – odporúčanie na tuk-tukára Youena (zistenie č. 1: tuk-tuk je veľmi vtipný malý dopravný prostriedok zavesený za motorkou a typický pre túto časť Ázie). Tento srdečný asi meter päťdesiat vysoký Khmér je prvý z mnohých, ktorí ma presvedčil, že ľudia majú v tejto krajine úžasnú mentalitu. Vďaka budhizmu sú mierumilovní a vďaka tomu, čím všetkým si krajina v minulosti prešla, sú vďační. A... šťastní.
Naša skupinka štyroch individuálnych turistov (ako sa s radosťou označujeme) dorazila na miesto miest: Angkor Vat. Najväčší zachovalý chrámový komplex sveta. Zrkadlo khmérskej hrdosti. Miesto, ktoré musíte vidieť predtým, ako zomriete. Stretnete tam tisíce turistov, zaplatíte neľudských 20 dolárov za jednodňový vstup a asi sa aj necháte oklamať neoficiálnym sprievodcom. Ale... musíte ho vidieť, zažiť a obchytať.
„Volám sa Šťastie,“ zastavuje nás malý sprievodca (zistenie č. 2: Khméri nám väčšinou siahajú len asi po pás). „A z toho vyplýva, že vy máte šťastie, že ste stretli mňa, a ja, že som stretol vás,“ vysvetľuje naučené frázy.
Necháme sa „ukecať“.
Prevádza nás komplexom, načrtáva históriu a ako najprirodzenejšiu vec vyhlási: „Najprv sme tu boli všetci hinduisti. Ale teraz sme už budhisti.“ Na moju prekvapenú otázku, či len kvôli panovníkovi celá krajina zmenila vierovyznanie, reaguje prekvapene: „Samozrejme!“ (Zistenie č. 3: na panovníka sa v tejto krajine nesiaha, milujú svojho kráľa. Mimochodom, terajší vládca Norodom Sihamoni študoval dlhé roky v Československu tanec. A hovorí plynule po česky.)
Návrat do reality
Angkor je asi najkrajšia časť Kambodže, paradoxné je, že do Kambodže vôbec nezapadá. Je plná slávy, peňazí, veľkých digitálnych zrkadloviek, drahých reštaurácií a... žobravých detí. Skutočná Kambodža takáto nie je. A stačí, ak sa odveziete pár kilometrov po prašných oranžových cestách (zistenie č. 4: Kambodža má asi tri asfaltové cesty, ktoré spájajú najdôležitejšie body v krajine, zvyšok sú niečo ako naše poľné cesty) k najväčšiemu jazeru Tonle sap.
Cestu lemujú jednoduché a tak trochu strašidelné drevené domy na nožičkách, desiatky autoopravární (pretože ak tu patrí človek do strednej triedy, vlastní skúter, a ten sa často kazí). Pri brehu oranžovohnedého jazera stoja vychudnuté kravy, rybári, ktorí čakajú na turistov... ako sme my.
Nasadáme do jednej bárky, ktorá je asi to najcennejšie, čo náš rybár a jeho syn majú. Otvárame si studené pivo Angkor a tešíme sa na plavbu. Ani ho nedopijeme, pretože tu už nie je naservírované všetko pre turistu: toto je ten kambodžský surový kontrast.
Na brehu jazera žijú tí najchudobnejší – rybári s rodinami. Ošúchané a drevené slumy, malé deti mordujúce sa so sieťami a s háčikmi. Tu neexistuje detstvo, tu sa musí prežiť. A pracovať. Pomaly mi dochádza, prečo má asi desaťročný syn nášho „kapitána“ taký smutný pohľad. Toto bol asi jeho život: ryby, voda a občas nejaký turista. Do školy sa asi často nedostane.
Naj(ne)šťastnejšie deti sveta
Apropo, deti. V Kambodži je asi najviac detí na svete. A najkrajších – na tom sa zhodla celá naša obrovská partia štyroch cestujúcich. Krásne tmavé vlasy a uhrančivý pohľad. Energia, radosť aj podivná pochmúrnosť. Je to zvláštne, ale na tomto jednom kúsku sveta som videla najšťastnejšie aj najsmutnejšie deti sveta. Na jednej strane dokonale vyučené žobrajúce deti v Angkor Vat, ktoré nervy drásajúcim tónom a s dokonalou neodbytnosťou ponúkajú náramky a šatky za dolár.
Bosé, špinavé, a predsa nádherné deti v rybárskej osade, ktoré opäť naučeným spôsobnom prosia o to, aby ste im kúpili zošity do školy – mňa dostali, vytiahla som peňaženku a doláre len tak lietali. Potom sa postavili do radu a ďakovali. Asi by som to nemala písať, ale v momente, ako som sa otočila a odchádzala, videla som, ako ich trhajú a čakajú na ďalšieho turistu, ktorý vytiahne peňaženku.
No na druhej strane tu boli deti na obrovských bicykloch, ktoré pedálovali v školských uniformách už od šiestej ráno do školy. Často aj traja na jednom bicykli pre dospelých. A museli šliapať odušu, na sedadlo nedosiahli. Tu je rodina šťastná, ak im dokáže kúpiť jeden kus – a musia naň vyrásť.
No najsilnejší zážitok sme mali už na pobreží ostrova Koh Rong. (Zistenie č. 5: táto krajina má nádherné neobjavené ostrovčeky a pláže. Ak sa nechcete tlačiť s turistami vo vedľajšom Thajsku, skúste Kambodžu.) Požičali sme si nafukovacie kolesá (v skutočnosti to boli duše z traktora) a išli sme sa prejsť. Z chatrčí na neďalekej pláži sa vyrojilo asi osem súrodencov, poprosili očami o „kolesá“ a vrhli sa s nimi do vody. Dve hodiny sme z pláže sledovali nadšenie, krik a nefalšovanú radosť... Skákali, ťahali sa o ne, potápali sa pod nimi. Vyzerali, že prežívajú najkrajší okamih svojho života. A oni ho aj prežívali: mali hračku a mali seba. No na rozdiel od európskych detí, ktoré často nechajú desiatky hračiek v rohu izby, vedeli tieto deti tie najkrajšie chvíle prežívať často. A úprimne. Kvôli maličkostiam.
Dejiny s príchuťou krvi
To, čo ma tu fascinovalo najviac, boli ľudia: skromní, veriaci, vďační a hlavne usmiati. Po tom, čím si prešli, ide o malý zázrak. Tu totiž chýba celá jedna generácia. Vidíte to na každom kroku: všade deti a najmä starší ľudia. Pretože práve táto nádherná krajina zažila jednu z najväčších rán v dejinách.
Krutovláda Červených Khmérov tu trvala tri roky, osem mesiacov a dvadsaťpäť dní. Stačilo to na to, aby tu zavraždili, vyhladovali a utýrali na smrť viac ako dva milióny Khmérov. Často umierali hladom, vyčerpaním v pracovných táboroch alebo preto, že sa u nich neliečili základné choroby. Celá jedna generácia padla preto, že sa pár Khmérov na čele s diktátorom Pol Potom inšpirovalo počas štúdia vo Francúzsku komunistickou ideológiou. Rozdelili rodiny, vysťahovali mestá a začali budovať nový národ.
Kambodža ešte stále hľadá spôsob, ako sa vyrovnať s touto genocídou. A vinníci režimu z rokov 1975 – 1979 zatiaľ nie sú právoplatne odsúdení.
Existuje jedno miesto, ktoré vám nemilosrdne naservíruje krutosť režimu: Tuol Sleng. Bývalá stredná škola. Miesto, kde sa najprv budovali sny, sa premenilo na krvavé väzenie rovno v srdci hlavného mesta Phnom Penh.
V momente, ako som vstúpila do múzea genocídy S-21, ma zmrazilo. Miesto, kde pred tromi desaťročiami vtedajšia moc utýrala a ubila okolo 17-tisíc ľudí, doslova kričí túto históriu. Je surové, chladné a nedovolí vám pred zatvárať oči pred tým, čo v tomto vyhladzovacom tábore dialo: vraždili sa tu rodiny, ženy, deti. Prežilo len sedem ľudí.
Korupcia? Len milujeme peniaze
Neďaleko malého provinčného mesta Kampot sme si požičali skútre a brázdili krajinu. V jednom momente nás zastaví policajt. „One dolar, one dolar, one dolar,“ ukazuje na každý jeden z našich skútrov a nechápe naše nechápavé pohľady. Nakoniec sa posunkovou rečou dozvedáme, že nás pokutuje za to, že cez deň svietime! Aj toto patrí ku koloritu Ázie.
Je to len malý príklad toho, ako nelogicky krajina funguje. Ale toto je len čerešnička na torte. Ako nám vysvetľuje Ian, náš tuk-tukár Youen, korupcia tu „neexistuje“. „Naša vláda len miluje peniaze,“ hovorí s úškľabkom. Bežný človek tu zarobí 40 – 50 dolárov mesačne, a ani tak nemá istotu, že ho jeho manažér vyplatí. Peniaze, ktoré sa sem nalievajú cez rôzne neziskovky, sa k ľuďom väčšinou nedostanú – musia prejsť priveľa rukami, ktoré ich majú rady.
„Je to zlé, ľudia tu hladujú, nemajú peniaze na vzdelanie detí – napríklad ja mám šesť detí a keď budem drieť ako blázon, dokážem zabezpečiť vzdelanie pre jedno moje dieťa,“ vysvetľuje. Ale nehovorí to nahnevane. Len konštatuje. A hneď dodá: „Ale máme sa lepšie. Naša krajina sa za posledné roky veľmi posunula vpred.“
Má pravdu. Ľudia si tu doslova užívajú ich bezzubú a krívajúcu demokraciu. Vyrovnávajú sa so svojou minulosťou, veľmi pomaly začínajú budovať strednú triedu. Sú extrémne pracovití a extrémne vďační. Pretože máloktorá rodina za posledné desaťročia nestratila nikoho. V ich dejinách neplienili len Červení Khméri. Táto krajina bola na striedačku opalovaná???? Thajskom a Vietnamom, neustále o ňu niekto bojoval, neustále ich niekto utláčal.
Napríklad prežila aj kobercový nálet USA v čase, keď bojovala s Vietnamom. Aj preto je vyše 70 percent krajiny neodmínovanej. Aj preto ako turista musíte dávať pozor, kam položíte nohu. Aj preto veľa domácich tú nohu nemá.
Kambodža je na začiatku svojej cesty. Ale s tým, čo má k dispozícii – nádhernú prírodu, kontrast medzi kozmopolitným hlavným mestom a jednoduchým vidiekom, úžasné pamiatky a takých krásnych ľudí, to bude zaujímavá cesta. Choďte sa na ňu pozrieť, kým je ešte nepoškvrnená. Ale pozor, čaká vás krutý návrat do reality.
Snímky: Dreamstime, Reuters, autorka, archív
Viac biznis príbehov, exkluzívnych rozhovorov a reportáží nájdete v 52-stranovom magazíne prečo nie?!, ktorý je dnes vložený ako darček v HN. A navyše - v čísle nájdete 20-stranový golfový špeciál. |