Ako žiak som neoplýval nejakou veľkou alebo zvlášť vynaliezavou drzosťou. Preto som domov nenosil nápadité poznámky v žiackej knižke, ktorým by sme sa doma aj po rokoch zasmiali.
Možno by som mal skôr napísať, ktorým by sme sa doma zasmiali až po rokoch, pretože aj keď dieťa prinesie poznámku, ktorá je dostatočne bizarná, rodičom sa to v tej chvíli väčšinou vtipné vôbec nezdá.
Možno som len nemal šťastie na učiteľov s dostatočným literárnym talentom, prípadne sa nevedeli nad mojimi vylomeninami rozčúliť tak, aby v afekte napísali niečo dostatočne smiešne.
Predstavujem si, že učiteľ, ktorý sa pred napísaním poznámky rozčúli, koná potom v stave pominutia zmyslov, na ktorý pamätá aj trestný zákon. Na to musíme prihliadnuť aj my, keď si teraz budeme čítať, čo niektorí učitelia a učiteľky za zníženej príčetnosti napísali do žiackych knižiek.
O noži a zvončeku
Aj keď v poznámke, ktorú sa chystám citovať ako prvú, učiteľ zaznamenal žiakov prehrešok vecne. Až sa čudujem, ako sucho referuje o žiakovom správaní, takže je pre nás táto poznámka cenným historickým dokladom toho, čo sa vtedy v triede odohralo.
V poznámke sa píše:
„Simuloval zvonenie školského zvončeka budíkom, a keď sa mu na to prišlo, ešte tvrdil, že ho o to školník požiadal.“ Tu musím poznamenať, že situácia obsahovala väčší potenciál pre zaujímavý zápis, ale učiteľovi patrí ocenenie a vďaka za jeho pokoj a rozvahu.
Naopak, vychladnúť mal a trochu porozmýšľať nad prácou s podmetom učiteľ, ktorý napísal: „Vošiel som do triedy a on sa mi nepostavil.“ Chápem, že učiteľ chce predovšetkým rodičom oznámiť, čo ich dieťa vykonalo.
Právom pritom počíta so spolupracujúcimi rodičmi, ktorí z jeho poznámky vylúpnu podstatu bez toho, aby sa nechali rozptyľovať nejakou štylistickou neobratnosťou. Avšak komplikovanejšie je to vtedy, keď poznámka pripúšťa ďalšie a ešte znepokojujúcejšie výklady.
Nemyslime radšej hneď na najhoršie, keď si prečítame poznámku: „Bola na záchode s troma spolužiakmi a fajčila.“ Pri poznámke: „Váš syn na hodine hrá mariáš, hlási dvadsať, nemá kráľa a potom sa háda,“ mám priamo pocit, ako keby ju písal spolužiak, a nie pani učiteľka.
Nejako sa z toho stráca okolnosť, že pri hodine sa hrať karty nemajú, a nie že hráč má vedieť prijať porážku. Ak máte pocit, akého bola pani učiteľka schopná ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.