Dokumentaristka: To, ako pristupujeme k deťom so znevýhodnením, je dedičstvo komunizmu

Aké to je byť v kinosále počas premietania takého osobného filmu a potom sa postaviť pred divákov?

Každá projekcia má svoju atmosféru – a občas vie byť veľmi ťaživá. Preto sme sa už aj s deťmi dohodli, že nebudeme na každom predstavení.

Tie emócie z publika natoľko cítite?

Jasné, o tom je kino (úsmev). Preto to robíme – aby tristo ľudí dýchalo rovnako. Je vzácne, že sa na film naladia, stotožnia sa s príbehom, plačú... Je to hlboko ľudské. Ale zažívať to toľkokrát za sebou vie byť aj náročné. Povedala som si, že sa musím trochu šetriť. A čo sa týka vystúpenia pred ľuďmi v diskusiách po projekcii – nie som typ performerky, ale som vďačná, že sa ľudia pýtajú a chcú o tej téme viac vedieť.

Aké otázky padajú najčastejšie?

Osobné. Mňa však viac baví hovoriť o systémových veciach. Viem, že divák sleduje najmä príbeh, ale ten zosobňuje nefunkčný systém a neúnosnú situáciu. Realita je ešte „tristokrát“ horšia ako vo filme. Ale nemohli sme ísť v jej zobrazení ešte ďalej, pre mnohých je aj toto na hranici únosnosti. Film ale prináša aj nádej, lásku, katarziu, vďaka čomu po pozretí príbehu diváci z kinosály odchádzajú obohatení. Vďaka diskutujúcim hosťom, odborníkom naviac divákom prinášame aj iné vhľady a riešenia.

Už váš absolventský film O Soni a jej rodine bol o matke, ktorej systém nevychádza v ústrety. Inými slovami, natočili ste snímku o náročnom materstve ešte pred tým, než ste s ním mali osobnú skúsenosť.

Keď sa na to pozerám spätne, vždy som považovala za podstatný rozmer dokumentu dať hlas tým, ktorých nie je počuť. Kdesi na pozadí mi beží, že to tým filmom viem povedať za nich, že mám v rukách potrebný nástroj. A potom je tu ešte druhá podstatná rovina – autobiografické rozprávanie. V mnohých krajinách, vrátane Slovenska, je už v súčasnosti rozšírené, že režisér cez svoj osobný príbeh rozpráva o nejakom širšom fenoméne. Robila som o tom aj diplomovú prácu.

A pri natáčaní filmu Šedá zóna sa vám tento prístup mimoriadne hodil. Ako ste sama po jednej z projekcií povedali – nemohli ste natáčať cudzie deti v inkubátoroch.

Po narodení Yonka som si najprv povedala, že zahadzujem kameru, končím s dokumentaristikou. Vnímala som to tak, že ma potrebuje na tisíc percent, že budem investovať energiu len jedným smerom. Lenže keď som v snahe pomôcť mu začala narážať na systém, zrazu som si uvedomila: Veď to je fenomén! Toto nie je iba o mne, týka sa to tisícok žien! Druhá vec je, že som po narodení Yoniho trpela nespavosťou z extrémneho stresu. V hlave sa mi mihali obrazy z nemocničných chodieb, inkubátora, uplakané tváre iných mám, slová doktorov... Mala...