Martha Issová: Najviac priateľov mám medzi umelcami a doktormi. Sú to adrenalínové svety, ktoré si rozumejú

Čo vás dokáže vytočiť?

Zo všetkého na svete najviac sa dokážem vytočiť ja sama. Zvládnuť seba je veľká úloha. Najhoršie sú situácie, ktoré sa opakujú stále dookola. Veľmi často, keď si práve hovorím, ako som ich už pekne zvládla, nastanú znova – a riešim ich rovnako blbo ako toľkokrát predtým. To ma rozčuľuje – a asi aj preto sa mi stále dejú. Než sa mi narodili dievčence, myslela som si o sebe, že som pomerne pokojný a trpezlivý človek. Materstvo mi však ukázalo, že mám pred sebou ešte dlhú cestu. Deti sú v tomto smere veľkí učitelia. Vedia vyškrabnúť veci zasunuté veľmi hlboko a byť skutočne nekompromisným zrkadlom.

Ste rada, že máte dve dcéry?

Keď som bola tehotná, ani v jednom prípade sme nechceli vedieť, či to bude dievča alebo chlapec. Nechcela som vytvárať nejaké očakávania, aby nevznikol pocit, že niekoho preferujem. Takže som do brucha celý čas vysielala: Nech si, kto si, je mi to jedno a teším sa na teba! Vo chvíli, keď sa naša Františka narodila, som však pocítila obrovskú radosť. Vlastne som si odjakživa priala mať dcéru. Keď som čakala Emilku, už mi to bolo naozaj jedno. Rada by som mala aj syna. Oboje je krásne a prináša to inú skúsenosť. David má z prvého manželstva ešte Ruda, ktorý s nami často býva, tak máme tie dva elementy celkom vyrovnané. A ja som za naše dve dcéry nekonečne vďačná.

Vzťah medzi matkou a dcérou pritom nebýva vždy jednoduchý…

Keď vidím, koľko ľudí okolo mňa rieši komplikovaný vzťah k matke, tak rozhodne nebýva. Veľmi si vážim, že mám so svojou mamou taký dobrý a otvorený vzťah. Vždy som cítila jej lásku a bola pre mňa – a dodnes je – bezpečným prístavom. Tým, že sama ako dcéra zažívam niečo také pekné, som sa na svoje vlastné materstvo tešila.

Posilňuje váš vzťah aj to, že sa s mamou venujete rovnakej profesii?

Myslím, že to takto nefunguje.