Tento rok bude mať stovku. Často sa smeje. Jej pamäť je fenomenálna. Keď rozpráva, jej zážitky sa vám pred očami odohrávajú vo farbách a vôňach. Pochádza z učiteľskej rodiny z Dačíc. Narodila sa v roku 1924 a v tom spočíva jej smola. Dievčatá a chlapci tohto ročníka boli počas vojny poslaní na nútené práce do Nemecka.
Vyplatilo sa, že vzťahy medzi Čechmi a Nemcami v Dačiciach bývali dobré. Rodina zariadila, aby Mária bola nasadená na prácu vo Varnsdorfe na území okupovaných Sudet, kde jej hrozilo menšie nebezpečenstvo ako v Nemecku. V textilnej továrni Kunert sa vyrábali nielen pančuchy, ale tiež časti bômb V1, vlajkové zbrane hitlerovského Nemecka.
Hovor nezmysly
Chodila s ním do lesa, občas ulovili zajaca. „Hovoril mi, že doba je zlá, tak mám vziať flintu a skúsiť sa tam trafiť. Naučil ma strieľať, vedela som to s revolverom aj s malorážkou. Ale predsa len som bola decko a s malorážkou som vždy cukla. To mi dedo dal zaucho,“ spomína.
Dedove rady boli cenné. „Vraj keby sa niečo stalo, musím sa postarať sama o seba. A keby došlo na výsluchy, nikdy nesmiem hovoriť pravdu. Vysvetlil mi, že keď budem hovoriť to, čo chcú počuť, utlčú ma. Keď nebudem hovoriť nič, utlčú ma tiež. Ale keď budem hovoriť úplné nezmysly, nechajú ma žiť, pretože si stále budú myslieť, že sa ešte niečo dozvedia. Tak to mi dal starý otec do života. A bola to ohromná vec.“
Keď Máriu počúvate, máte nutkanie opýtať sa, čo pritom cítila, či v nej také reči nevyvolávali strach a stres. Veď dieťa predsa nemôže počuť bitie a strieľanie. Vari dievčaťu môžete hovoriť, že ju niekto možno niekedy bude tĺcť? Zrúti sa.
Lenže vzápätí pochopíte, že sa na Máriu pozeráte z perspektívy dnešnej precitlivenej doby. V čase jej dospievania neboli podmienky na chovanie v bavlnke a dedo to dobre vedel.
Zostáva vám 78% na dočítanie.