V narvanom vlaku je snáď polovica republiky, vzduch sa ani nepohne. Hlučné útrpné ticho čas od času prereže konverzácia dvoch mladíkov. No, mladíkov... teraz zniem asi staro, že? Dajme tomu, že majú zhruba dvadsať.
„Kámo, vieš na čo sa neteším?“
„Nie.“
„Až sa dostaneme do veku, keď ženskej budeš pozerať na ruku, či má prstienok.“
„Hej, to ja tiež nie, no.“
Hovoria polohlasom a aj tak všetci až veľmi dobre počujeme, o čom sa rozprávajú. Aj keď, samozrejme, tvárime sa, že nie. Po chvíli muž s igelitkou oproti mne už ani nepredstiera. Zo zrejmej nepohodlnosti si odfrkne a jeho oči putujú najskôr smer v stĺp, potom z okna von.
Mimovoľne nasledujem jeho príklad a už aj môj zrak kmitá a snaží sa dohnať ubiehajúcu krajinu. Snažím sa zaplašiť skutočnosť, že s dotieravou kvapkou potu mi z hlavy steká aj prúd myšlienok. Vlastne prúd otázok. Hovorili aj o mne? Kedy teda začína „ten vek“?
Naozaj sa to tak robí? Odpovede nenachádzam, a tak radšej kočírujem myšlienky ku spomínaniu na zážitky a poznatky z uplynulého leta a vôbec rokov minulých. Problematike „single vs. zadaný“ som sa ale nakoniec vyhnúť nedokázala. Toto leto, podobne ako moje cestovat...
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.