Na začiatok vám musím povedať, že už dávno som sa toľko nesmiala ako pri čítaní Kliniky.
Konečne niekto! Je prekvapujúce, že si niektorí vôbec nevšímajú jej ostatné vrstvy a hovoria, že je to iba taká kafkovská knižka. Veď aj takto sa dá čítať, ale nie je to komplexné.
Mňa viac ako kafkovská absurdita zasiahla silná bolesť, ktorá sa v nej náhle zjaví. Možno aj preto, že sama v poslednom čase zisťujem, ako často je na pozadí ľudských príbehov prítomná bolesť. Je to aj vaša skúsenosť?
To už prvá otázka je takáto drsná?
Nedalo sa mi inak. Možno sa však bude náš rozhovor postupne odľahčovať.
Za týmto príbehom je určite celá množina bolestí. No možno je to ešte viac hnev. Na seba.
Druhý motív, ktorý ma na nej zasiahol, je ten, ako často sa človek snaží vyhnúť tomu, aby niesol vlastný kríž – keď to nazvem tak kresťansky.
Niektoré kríže prichádzajú zvonku a človek sa im nevyhne. Pritom vnímam, že v súčasnom svete musí človek v bežnom medziľudskom styku väčšie bolesti potláčať, tajiť. Ľudia o nich neradi počúvajú, nevedia, čo povedať, nechcú si ani na chvíľu komplikovať život. Čiže človek radšej hovorí o niečom inom, menej traumatizujúcom. Keep smiling!
Čiastočne je to iste aj o tom, či je sám hovoriaci ochotný otvoriť sa. Podľa vašej skúsenosti to väčšinou zlyháva na prijímateľovi?
Áno. Hoci... Ja sa ani veľmi netúžim otvárať.
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 89% na dočítanie.
Zostáva vám 89% na dočítanie.