Druhý marec 1998. Desaťročná Natascha sa chystá do školy. Keďže sa s mamou večer predtým pohádali, odchádza z domu bez pozdravu na rozlúčku. „Už len osem rokov a budem môcť rozhodovať, čo chcem, sama,“ hundre si popod nos.
Zahne do postrannej uličky, kde pri chodníku stojí biela mini dodávka, pri ktorej sa obšmieta mladý muž. Napriek motýľom v žalúdku vykročí nebojácne popri aute. To, čo nasleduje, je ako vystrihnuté zo zlého filmu.
Muž totiž dievča vtiahne do auta a ponáhľa sa preč. Keď sa školáčka do večera nevráti domov, jej mama zburcuje políciu. A teraz strih: september 2006. Televízia ORF vysiela rozhovor, ku ktorému je prikuté nielen celé Rakúsko.
Len pred niekoľkými dňami totiž médiami prebleskla senzačná správa. Po vyše ôsmich rokoch sa akoby spod zeme vynorilo dievča, o ktorom si všetci, vrátane jej rodičov, mysleli, že už pravdepodobne nežije.
Na obrazovke si oproti moderátorovi v provizórnom štúdiu vybudovanom v nemocnici sadá modrooká mladá žena s fialovou šatkou na hlave. Trpezlivo odpovedá na otázky a diváci i novinári sa nestačia diviť.
Nielen hrôze, ktorú opisuje, ale aj je kultivovanému štýlu, ktorý podľa mnohých vôbec nezodpovedá predstave toho, ako by sa malo vyjadrovať dievča po niekoľkoročnom väznení. A tak hneď na druhý deň sa z Natasche Kampusch stáva obdivovaná a zároveň podozrievaná osobnosť.
Podobne ako jej krajania pred vyše päťdesiatimi rokmi odmietali nechceli veriť záberom z koncentračných táborov, tak sa mnohí jej súčasníci odmietali zmieriť s predstavou, že by niekto po takých strašných zážitkoch mohol pôsobiť tak zdanlivo normálne.
To, čo sa dialo a udialo v duši dieťaťa, tínedžerky a dnes zrelej ženy, sa asi nikdy celkom nedozvieme. Jej príbeh by sme si však mali pripomínať z viacerých dôvodov.
Náročné detstvo
Narodila sa 17. februára 1988 do rodiny Brigitty Sirnej a Ludwiga Kocha.
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 79% na dočítanie.
Zostáva vám 79% na dočítanie.