Príbeh sa začal ako mnohé, s ktorými sa v tom čase museli popasovať milióny Židov v Európe. Miloš Bondy žil s rodičmi a sestrou Vierou v pražských Královských Vinohradoch pomerne pokojne až do roku 1942.
Jeho otec Bohumil bol obchodný cestujúci a podobne ako mnohí iní uvažoval nad tým, že z Protektorátu Čechy a Morava utečú pred šíriacim sa antisemitizmom. „Tak dlho sme sa rozhodovali, až jednoducho spadli vrátka,“ spomínal na tridsiate roky minulého storočia v rozhovore pre magazín Téma.
„Ono je to ťažké opustiť domov, stratiť rodinu, príbuzných, priateľov...“ pokračoval a dôvodil tým, že ako tínedžer s vlastnými záujmami si hroziace nebezpečenstvo ani veľmi neuvedomoval.
V auguste 1942 však dostali „pozvánku“ do transportu a boli spolu s ďalšími internovaní do geta v Terezíne. „Hoci tam bol hlad, ploštice a blchy, dalo sa to vydržať. Okrem toho som bol odjakživa fanúšikom džezu a v Terezíne vznikol tajný bar, kde hral napríklad džezový orchester Ghetto swingers, ktorý viedol Friček Weiss, vynikajúci skladateľ a trubkár. Tomu baru sa hovorilo Barnabáš. Bol totiž v jednej z mnohých bášt pevnosti. A my mladí sme sa tam chodili baviť, ako by nám vôbec nešlo o život,“ hovoril.
No jeho otec tušil, že s príkazom na nástup do transportu sa ich postavenie môže dramaticky zhoršiť. Snažil sa teda odjazd oddialiť tým, že si do žíl nechal vstreknúť benzín. „Hovorilo sa, že potom človek dostane vysoké horúčky a jeho rodinu z transportu vyškrtnú. Otec však dostal len krátku a prechodnú triašku, takže sme museli nastúpiť.“
#OTD 24 March 1926 | Czech Jewish boy Miloš Bondy was born in Prague. He with his parents Karel (b. 19 Oct. 1887) and Zdeňka (b. 7 Sept. 1901) was imprisoned in #Theresienstadt Ghetto on 3 August 1942 and deported to „big“ Ghetto #Riga on 20 August 1942. There perished all. ??️ pic.twitter.com/I29KkObmI2
— dr.Ro (@ferstl_roman) March 24, 2020
Cieľ bol neznámy a hoci vedeli, že vlaky jazdia niekam na východ, kde sa musí ťažko pracovať, podľa Miloša Bondyho netušili, že ich posielajú v podstate na smrť.
Miesto halucinácií aj zlej skutočnosti
Znamenia neodvratného konca sa však „rozblikali“ takmer okamžite, ako sa ocitli v Osvienčime. „Bolo to tuším vo februári, bola strašná zima a všade blato. Okamžite oddelili mužov od žien. Mamičku spolu s ďalšími ženami zahnali na nákladné auto a zabuchli bočnicu. Stála hneď za ňou a vydesene pozerala do tmy. To bolo poslednýkrát, čo som ju videl,“ opis...
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.