Gabriel Garcia Márquez je spisovateľ, ktorého snaženie právom vyústilo do získania Nobelovej ceny za literatúru v roku 1982. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov magického realizmu, kde sa svetské a fantastické vyskytuje s rovnakou vierohodnosťou. Napriek tomu je zložité ho niekam zaradiť a jeho tvorbu oklieštiť na jeden žáner.
- Muž, ktorého spoznal celý svet vďaka jeho „Samote“. Respektíve Sto rokom samoty.
- Vzišiel z banánovej revolúcie.
- Jeho prácu na začiatku odmietali, kým si nezískal srdcia ľudí svojimi Sto rokmi samoty.
- Na pripomienku 91. narodenín osobnosti, ktorá zanechala nezmazateľnú stopu v histórii, no najmä literatúre, Google Doodle venoval Gabrielovi García Márquezovi, spomienku aj na hlavnej stránke.
- Nazývali ho aj "Gabo, najúžasnejší Kolumbijčan, ktorý kedy žil".
- Tvrdil, že ho inšpirovali latinskoamerické dejiny.
- Bol veľmi dobrým priateľom Fidela Castra.
Gabriel García Márquez
Gabriel García Márquez sa narodil 6. marca 1928 (niektoré zdroje uvádzajú aj rok 1927). Vyrastal ako najstaršie dieťa spomedzi dvanástich súrodencov, ktorých vychovávali starí rodičia, od ktorých dostal do daru nielen výchovu a lásku, ale aj príbehy z obdobia tzv. Banánovej revolúcie.
Svojmu daru rozprávať príbehy vďačil "rozprávačovi" starému otcovi, hrdinovi tisícdňovej vojny (keď sa liberálni generáli vzbúrili proti vládnucim konzervatívcom) a svoju fascináciu nadprirodzenou vierou pripisoval babičke, ktorá mu rozprával o duchoch, znameniach a predsudkoch, píše Time.
Po smrti starého otca sa ako osemročný vrátil k rodičom a súrodencom, ktorých si takmer nepamätal. Vďaka bystrému rozumu a prirodzenému nadaniu získal Márquez štipendium a bez problémov dokončil strednú školu.
Venoval sa štúdiu práva, ktoré neskôr vymenil za štúdium žurnalistiky, z čoho vzišli prvé poviedky v novinách El Heraldo. Pracoval ako novinár a dopisovateľ rôznych provinčných novín.
V päťdesiatych rokoch napísal niekoľko poviedkových próz, s ktorými nebol veľmi spokojný, a tak sa pustil do písania filmovej kritiky, v Ríme dokonca vyštudoval réžiu.
Režisér, kritik, novinár, spisovateľ a rodič
Zlom v Márquezovej tvorbe nastal, keď objavil Franza Kafku. Pod dojmom z jeho poviedky Premena napísal v roku 1947 svoju prvú poviedku a z nedoštudovaného právnika sa stal budúci svetoznámy prozaik.
Po prvom odmietnutí mu roku 1955 vyšiel jeho prvý román Opadané lístie v malom bogotskom vydavateľstve. V roku 1958 sa vrátil do Kolumbie a oženil sa s Mercedes Barchovou, s ktorou sa mu neskôr po presťahovaní sa do Mexika narodili synovia Rodrigo a Gonzalo.
Rok 1967 bol prelomový. Z jeho knihy Sto rokov samoty, sa za tri roky sa predalo viac než pol milióna výtlačkov. S knihou prišla sláva a peniaze, ktoré venoval písaniu. V tom období sa ale začal aktívnejšie zaujímať aj zapájať do politického diania.
V roku 1982 dostal Nobelovu cenu za literatúru a peniaze použil na vytvorenie vlastného denníka „El Otro“. Laureát Nobelovej ceny za literatúru napísal okrem románu Sto rokov samoty (1967) aj ďalšie svetoznáme prózy ako napríklad Patriarchova jeseň (1975), Kronika vopred ohlásenej smrti (1981), Láska v čase cholery (1985) či Generál v labyrinte (1989).
Na sklonku života v roku 1999 ochorel na rakovinu lymfatických uzlín, neskôr trpel demenciou. 17. apríla 2014 zomrel na zápal pľúc v Mexiku v dome, kde žil.
Gabriel García Márquez: "Mali sme sa pýtať, ale zapájať aj dávku predstavivosti, pretože našim rozhodujúcim a ústredným problémom bol nedostatok konvenčných prostriedkov na to, aby sa náš život stal uveriteľným," povedal vo svojom prejave, keď prevzal za Nobelovu cenu za literatúru.