Zaznamenáva život Papuáncov už takmer 30 rokov. Často nám išlo o život, hovorí česká maliarka

Maliarka, fotografka a experimentálna filmárka Barbora Šlapetová so svojím životným a umeleckým partnerom Lukášom Rittsteinom rozprávajú v spoločnom diele pozoruhodný príbeh. Už takmer tri desaťročia sa obaja snažia spoznať a zaznamenať život Papuáncov, ktorého rýdzosť mizne pod náporom globalizácie.

O svoje mnohokrát neuveriteľné zážitky sa Bára zvyčajne v rozhovoroch nedelí. Vyjadruje sa umeleckými prostriedkami. O to výnimočnejšie je toto rozprávanie so ženou, ktorá verí svojej intuícii, nepochybuje o vplyve krajiny na vnímanie prirodzena i nadprirodzena a stavia spirituálny most medzi civilizovaným svetom a tým divokým v horách Západnej Papuy.

Pochádzate z rodiny architektov. V prostredí pretkanom výtvarným duchom ste vyrastali a študovali ste maľbu na Akadémii výtvarných umení. Bolo umenie vždy vašou úplne jasnou cestou?

Vždy som bola stopercentne presvedčená, že som sa na to narodila. A mala som pocit, že je tak strašne málo času, že to, čo by som v tomto smere chcela zažiť, naučiť sa, spoznať a dokázať, nikdy nemôžem stihnúť. A cítim to stále.

Leteli len na lacnú dovolenku. Dnes majú Česi na Kanárskych ostrovoch dom a ekologickú farmu

Čo to znamená pre váš život?

Je to veľký motor. Keď sa vydám na nejakú cestu a nepriveziem niečo úplne špeciálne, mám pocit, že som strácala čas. Keď nad tým však premýšľam, nejde mi o konkrétny výsledok, ale o poznanie. A stále sa mi zdá, že človek sa vo svojom živote nestačí dozvedieť všetko, čo by ho zaujímalo. Aspoň ja to tak vnímam.

Odtiaľ pramení vaša čitateľská vášeň?

Ja som bola priam knižný maniak. Pri štúdiu maliarstva som si chodila čítať do knižníc, hlavne do knižnice AVU, ktorá bola oproti sochárskemu ateliéru. Tam som stretla sochára Lukáša Rittsteina. Bol jediný, kto zdieľal moje nadšenie pre plánovanie ciest za poznaním a nebál sa odísť so mnou ďaleko od domova.

Napríklad na Papuu-Novú Guineu za domorodými kmeňmi?

Áno. Viete, tá cesta vás odmení aj hlbokým sebapoznaním. Vediem k tomu aj naše deti. Raz sme ich preto vzali so sebou na Papuu, ale už by som to neurobila. Práve táto destinácia nie je pre deti bezpečná, nieto ešte pre násťročné slečny.

Ak túžite spoznávať niečo, čo ste ešte neokúsili, a láka vás otvárať dvere do neznáma, nevystavujete sa vlastne zakaždým riziku?

To by asi museli posúdiť ostatní. Takmer tridsať rokov sa na Papuu vraciame, čo sa bude javiť ako šialené. Ja si však myslím, že mám naše cesty s Lukášom vopred dobre premyslené, že mám systém. Na druhej strane je pravda, že človek musí počas takejto výpravy často improvizovať. Mňa to však neodradí. Som umanutá.

Vždy dosiahnete to, čo chcete?

Znie arogantne, keď poviem, že áno?