V tomto roku sa známy taliansky spisovateľ Umberto Eco dožíva sedemdesiatin. Pôvodne odborník na stredovekú estetiku sa začal v päťdesiatych rokoch zaoberať masovou kultúrou najskôr teoreticky a neskôr aj prakticky. Jeho debutový román Meno ruže sa stal absolútnym bestsellerom osemdesiatych rokov (veľmi úspešná bola aj jeho filmová verzia od režiséra Jeana-Jacqua Annauda) a katapultoval ho do elitnej spoločnosti veľkých žijúcich autorov ako Marquéz či Kundera. Ecovi sa vďaka dôkladným znalostiam a príťažlivému akčnému štýlu podarilo stredovek masovo spopularizovať. Jeho postmoderná kombinácia historických faktov a fikcie predbehla módnu vlnu záujmu o fantastickú literatúru v posledných desiatich rokoch. Najnovší Ecov román sa volá Baudolino a vďaka vydavateľstvu Slovart ho môžeme čítať v slovenčine len rok po svetovej premiére.
"Niet príbehov, čo nemajú zmysel. A ja som jedným z tých, ktorí ho vedia nájsť aj tam, kde ho iní nevidia. Potom mu vdýchnem život..." Týmito slovami v úvode knihy povzbudí najvyšší sudca byzantskej ríše hlavného hrdinu, ktorý mu zachráni život, aby mu vyrozprával vlastný životný príbeh. A šesťdesiatročný Baudolino začne uprostred križiackeho plienenia Konštatínopolu spomínať. Nie je to vek, ale jeho vlastná fantázia, ktorá mu poznamená pamäť. Presne v duchu Ecovho pojmu otvoreného diela postupne skladá príbeh putovania do bájnej ríše kňaza Jána. Dokument potvrdzujúci jej existenciu skutočne existoval a po niekoľkých stranách sa potvrdí, že predstavivosť stredovekého človeka bola niekoľkonásobne silnejšia ako naša. Eco ústami svojej hlavnej postavy rafinovaným spôsobom opäť mieša dobovú realitu a vlastné nápady -- Baudolino opisuje bytosti, ktoré sa chránia pred slnkom vlastnou nohou, nosia penis na hrudi či majú kozie telá ako Hypatia, ktorá vystrieda v úlohe Baudolinovej lásky cisárovnú. K jeho pôvodnému poslaniu nájsť ríšu kňaza Jána postupne pribudnú dve ďalšie úlohy: objaviť svätý grál a vypátrať vraha cisára Fridricha Barbarossu, ktorý si prešibaného synčeka talianskeho sedliaka kedysi náhodou (?) adoptoval. Baudolino spomína tak presvedčivo, že aj sám najvyšší byzantský sudca pochybuje o tom, čo je ešte pravda a čo už klamstvo. Vykladá o požívaní halucinogénneho zeleného medu, Kristovom purpurovom plášti, šatách Panny Márie či relikviách východných mudrcov... a so všetkým veselo manipuluje. V závere sa dej vracia do spustošeného Konštantínopolu, čím dochádza v rozprávaní k navrstveniu ďalších konfliktov a záhad.
Ecov román sa dá chápať ako pokus o stvorenie stredovekej mytológie (najviac sa ponúka idea nadviazať na putovanie antického Odyssea), aj ako istý predobraz veľkej cesty Marca Pola. Baudolino je však najmä akýmsi autorovým pokusom o vyrovnanie sa s najväčším súčasným hitom literárnej scény, žánrom fantasy. Nevedno, či je to už presýtenosťou fiktívnymi svetmi alebo istým Ecovým manierizmom, ale jemne povedané, táto kniha predsa len nedosahuje kvality Mena ruže. Rozprávanie je miestami trochu rozvláčne, možno by prospelo vynechanie niekoľkých kapitol z celkového počtu štyridsať. Štandard talianskej literárnej hviezdy je však stále vzdialenou métou pre niektorých robotníkov pera. Ako hovorí Baudolinovi biskup Otto pred svojou smrťou: "Ak sa chceš stať mužom pera, tak si musíš vymýšľať, inak bude tvoja História nudná. Ale musíš poznať mieru." Práve mierne prekročenie miery je jedinou zásadnou chybou, ktorá sa dá Umbertovi Ecovi v jeho najnovšej knihe vyčítať.
StoryEditor