Šikovný chlapec, len akýsi nechápavý...

Česko-nemecký režisér I. Fíla urobil dieru do sveta už svojím debutom Lea (1996), za ktorý získal viac než tri desiatky ocenení po celom svete. Inšpiráciou pre Kráľa zlodejov mu boli skutočné príbehy detí nedobrovoľne zapojených do siete organizovaného zločinu v Nemecku a Taliansku. Ich osudy personifikoval v postavách desaťročného Barbua (ak máme veriť plagátu, hrá ho petrohradský školák Yasha Kultiasov, ale mám silné podozrenie, že ide jednoducho o Jašu Kulťašova) a jeho sestry Mimmy. Pod zámienkou sľubnej kariéry v cirkuse, po ktorej Barbu túži, ich v bohom zabudnutej ukrajinskej dedine od ich otca doslova kúpi bývalý artista Caruso (Lazar Ristovski). V Berlíne, kam ich prepašuje, čaká deti jednoznačný osud - z Mimmy sa stáva prostitútka a Barbu sa musí venovať pouličným krádežiam. Lenže Barbu nepatrí k deťom, ktoré by si nevedeli rady...
I. Fíla sa zvolenej téme venoval určite s plným nasadením; o to viac prekvapia pasáže, ktoré vo filme škrípu. Hoci hlavný mužský i detský predstaviteľ hrajú bezpochyby skvele, len ťažko možno uveriť, že človek Carusových "morálnych" kvalít by si dokázal vybudovať takmer až sentimentálny otcovský vzťah k Barbuovi - ten je preňho projekciou syna, ktorého azda mohol a chcel mať, ale nikdy nemal so svojou partnerkou Juliou, dnes poznačenou dávnou nehodou, na ktorú nás režisér v retrospektívnych obrazoch polopatisticky pripravuje. Takisto divák len ťažko pochopí, ako sa Barbu aj po tom, ako podstúpi výcvik v kradnutí kabeliek, stále pýta na cirkus, v ktorom mal vystupovať, najmä ak je od začiatku vykreslený ako veľmi bystrý, vnímavý chlapec. Rovnakou otázkou zostáva, prečo toto chytré dieťa, ponechané cez deň voľne na ulici, proste neosloví najbližšieho policajta (najmä ak už vie, kde je jeho sestra a čo sa s ňou deje). Vrchol nepresvedčivosti však Fíla dosahuje vo vlakových scénach: Barbu prežije cestu z Humenného do Berlína (!) v stiesnenom tmavom priestore pod strechou železničného vozňa bez jedla a pitia (o napĺňaní ďalších fyziologických potrieb ani nehovoriac) a nevedno, ako sa odtiaľ sám vyslobodí (presne vie, že už je v Berlíne), aby spokojný a usmiaty počkal na Carusa na kapote jeho auta. A keby ste chceli vedieť, ako sa dve zúbožené deti bez peňazí dostanú z Nemecka domov, tak vedzte, že sa to robí takto: stačí v Berlíne nasadnúť na vlak, potom urobiť krátky strih, a v ďalšom zábere už súrodenci ruka v ruke bežia dolu svahom do rodnej ukrajinskej viesky. Vlakoví sprievodcovia, colníci, policajti a podobné bytosti z vôle Fílu - scenáristu jednoducho neexistujú...
"Keď sa s takýmito deťmi stretneš a počúvaš ich príbehy, je scenár prakticky hotový. Zostáva len vybudovať charaktery a pokúsiť sa túto surovú realitu prerozprávať aspoň trochu ľahkou rukou," hovorí I. Fíla. Viem si tému, ktorú si vzal za svoju, predstaviť ako strhujúci dokument, ale jej hranému variantu chýba práve tá ľahká ruka a väčšia dávka presvedčivosti. Inou otázkou je, nakoľko môžeme tento film považovať za súčasť slovenskej kinematografie. Náš tvorivý prínos totiž spočíva najmä v účasti humenskej železničnej stanice a hraničnej tabuľky so slovenským nápisom. Ešte aj ten Aupark ako známa ikona modernej (konzumnej) Bratislavy pôsobí v úlohe berlínskeho nákupného centra dosť rušivo.