V predchádzajúcej časti novinárka Skirkaničová začala pracovať na pravdivom obraze poslanca Bergera, zatiaľ čo ten si užíval so svojou milenkou Lily. V mlčanlivej prítomnosti šepkára Krištofa.
Krištof sa prechádzal po záhrade domu, v ktorom bývala Lily, a premýšľal, čo by sa stalo, keby teraz jednoducho ušiel. Keby preliezol plot, prebehol cez cestu, krížom cez niekoľko ulíc, okolo posledných domov a utekal do polí. Ďaleko, ďaleko preč. Možno by musel akurát počkať, kým Kari zaspí rozvalený v altánku, beztak k tomu už nemá ďaleko. Bolo by to úžasné!
Zašiel za dom a pohol sa k plotu. Chytil sa ozdobného pletiva a kovových rúrok.
Berger by si to všimol, až keď by on už bol kdesi za horami. Čo by spravil? Zúril by? Našli by ho Propán s doktorom Butánom, vypátrali by jeho úkryt? A čo by s ním podnikli potom? Raz Berger len tak poznamenal, že sa vyznajú v čínskom mučení. Zviazali by ho a vozili v kufri Lincolnu? Býval by tam v útulnom batožinovom priestore a púšťali by ho len pri príležitosti Bergerových dôležitých prejavov? A čo na to všetko jeho matka? Povedali by jej, že je nezvestný? Alebo že pracuje na nejakej utajovanej úlohe? A čo potom jej skvelé nákupy? Pre koho by kupovala košele z čistého polyesteru?
Stačil by len jeden skok cez plot. Len jeden skok. A potom rýchle nohy. Krištof sa pevnejšie chytil pletiva a zatajil dych. Zavrel oči.
Vzdychol si. Pomalým krokom sa vrátil k altánku, v ktorom spal Kari s hlavou položenou na stole a hlasno chrápal.
xxxxxx
"Súčasný štýl vládnutia a politiky je od základov zlý!" rozohňoval sa od rečníckeho pultu Mopslík. Svoj prejav čítal z papiera. Sála bola poloprázdna.
Odkedy Berger vstúpil naspäť do svojho Hnutia a prevzal jeho vedenie, vládne strany zrazu zistili, že ho potrebujú viac ako kedykoľvek predtým. Zo dňa na deň sa stal obľúbeným a charizmatickým rečníkom, a preto by ako protivník mohol byť mimoriadne nebezpečný. Aby si ho naklonili, ponúkli mu viacero funkcií. Niektoré z nich prijal, iné odmietol. V každom prípade sa pre svojich kolegov čím ďalej tým viac stával uznávanou celebritou, ktorej vystúpenia boli nezvyčajne obľúbené.
Dnes však v parlamente chýbal. Podľa oficiálnej verzie bol na zasadaní Výboru pre životné prostredie, podľa neoficiálnej spal.
"Nič sa tu nerieši a každú chvíľu pribúdajú nové a nové prešľapy," hrmel Mopslík až mu sčervenela tvár. "Položme sa na otázku... Položme sa na otázku, kam to všetko vlastne speje?! Našim kolegom ide len a len o ich poslanecké posty. Občania si však zaslúžia iný štýl politiky! Neustále sa tu prejavuje arogancia moci, k tomu naozaj vyjadrujeme veľké a zásadné výhrady! Ide predsa predovšetkým o racionálne vnímanie skutočnosti, o objektívnu realitu, v ktorej sa nachádzame. Ide o štát, ba čo viac -- ide o celý národ, ktorý si žiada pragmatický prístup k riešeniam! Bavme sa vecne o problémoch. Položme sa na otázku: čo robiť?! Nehľadajú sa žiadne východiská a ak aj áno, potom len tak polovičato, bez skutočného záujmu o potreby bežných ľudí. Musíme ísť na to radikálne inak! Buďme korektní k občanovi, zložme mu z pliec bremeno našich chybných rozhodnutí, preformulujme základné tézy nášho úsilia! Je potrebné rozvyhodnotiť daný stav, starostlivo preskúmať situáciu, poriešiť veľké otázky súčasnosti. Pustime sa do toho demokratickejšie a bez zbytočných predsudkov, ktoré len zastierajú...! Ktoré len zastierajú pravú podstatu... Áno...?!"
Mopslík sa zahľadel do auditória. Hlásil sa jeden z poslancov, ktorý sa už dlhší čas dožadoval pozornosti hlasným smrkaním a odŕhaním.
"Prepáčte, prosím," prehovoril unaveným hlasom. "Pán kolega, zle som v noci spal. Strašne ma bolel zub. Nemohli by ste byť, prosím, trochu tichšie?!"
xxxxxx
Slečnu Bijou, Bergerovu novú sekretárku, vídal Krištof málokedy. Viedla Bergerovu agendu a viac-menej úspešne predstierala jeho prítomnosť, zatiaľ čo on brázdil na limuzíne krajinu. Vždy, keď sa Krištof ocitol v jej prítomnosti, zostal stáť bez pohybu uprostred miestnosti a nezmohol sa na slovo. Pozorný a láskavý čitateľ teraz iste krúti hlavou, pretože Krištof toho veľa nenarozprával tak či tak. Môžeme sa teda dohodnúť na kompromise, že -- v takýchto prípadoch mlčal ešte o niečo viac ako zvyčajne.
Ktovie, čo v ňom spôsobilo záujem tohto druhu. Možno nevšedný pohľad, keď sa Bijou knísala visiaca zo stropu v Bergerovej kancelárii, bezmocná a zviazaná, vydaná napospas Propánovi a dr. Butánovi? Alebo spôsob, akým vyslovovala R a ešte niektoré iné spoluhlásky, tak, že ich vlastne nevyslovovala vôbec? Ktovie. V istej chvíli sa však v Krištofovi niečo pohlo. A bolo to, zrejme, niečo veľké.
Pretože prehovoril:
"Koľká rozkoš! Tušíme sa len.
Vy žúžoľ plášťa zriete splývať v dlhý tieň,
ja letnej šaty vašej úbeľ vidím zas,
ja som len tôňa temná, vy ste svetla jas!
Neviete, čím sa pre mňa tieto chvíľky stali!
Ak som raz výrečnosti dar mal..."
"Čože?!"
Bijou takmer prehltla žuvačku, ale v poslednej chvíli sa spamätala.
"Všetky, všetky slová,
čo mi vyvrú, hádzať ich budem ako kvieťa,
nezviazané do kytky: rád vás, milujem ťa,
ľúbim, šaliem, zbláznim sa, ach, už primoc to je,
v srdci ako v cengáčiku skrývam meno tvoje,
a ako sa, drahá, chvejem mocným citom,
cengáčik sa hojdá a meno zvoní pritom!
Pamäť moja o tebe všetko v láske spája:
viem jak vtedy, v istý deň, dvanásteho mája
účes si si zmenila na prechádzku rannú...!"
"Kokšo," povedala Bijou listujúc vo svojom diári. "Dvanásteho mája som fakt bola u kaderníčky! Jak to, že si to pamätáš? To ma akože chceš pozvať akože na rande? Alebo akože čo?"
Krištof horlivo prikývol. Bol v tvári celý červený.
"Tak ja neviem, kokšo... A vieš vôbec tancovať?"
Krištof pokrčil plecami, toho jediného pohybu bol totiž ešte schopný.
"Tak ma počkaj večer o desiatej pred TETANUSOM! Jasnačka...?"
ZAJTRA V HN
V nasledujúcom pokračovaní príbehu sa dozviete, ako dopadlo prvé rande Krištofa a Bijou v klube TETANUS. A o rafinovaných a utajených prípravách na vykoľajenie medzinárodného rýchlika Occident Express, ktoré má zabezpečiť zviditeľnenie krajiny stratenej kdesi uprostred Európy.
Archív predchádzajúcich častí románu nájdete na www.hnonline.sk