Fenomén takzvanej kvalitnej televízie: Keď seriály predbiehajú filmy

Boli časy, keď televízia v našich životoch znamenala úbežník šedivej pravidelnosti. V túto dennú hodinu idú hlavné správy, teraz večerný seriál, iný seriál zasa sledujeme po návrate z práce, pred správami ide krátka televízna súťaž alebo sitcom.

​Seriály boli nasadzované v určitý deň a čakalo sa celý týždeň na ďalšiu epizódu. Existujú prípady, keď sa v rôznych častiach Indie kvôli vysielaniu jednej telenovely presúval koniec pracovného času, aby ženy po návrate z poľa stihli nový diel.

Televízia ani nemala prinášať veľa vzrušenia, ani byť sviatkom, nevyžadovala sústredené sledovanie. Bola kulisou a pohyblivou tapetou v bytoch. Celým obsahom a existenciou dávala televízia najavo, že slúži každodennosti a poskytuje akési bezpečie: že naše životy sú rovnaké, majú kontinuitu, že niečo bude pokračovať a že budú reprízy.

Nástup lepšej televízie

Keď univerzálny učenec Umberto Eco písal o paleotelevízii a neotelevízii, dokázal rozlíšiť, že predtým mala televízia skôr propagandistický charakter, ale hovorila viac o svete „vonku“, zatiaľ čo neotelevízia, čím myslel prevažne taliansku televíziu od 80. rokov, skôr rozpráva sama o sebe, odkazuje na svoje hviezdy a obsahom je to, čo sa deje priamo v štúdiu, kde sa spieva alebo roztáča koleso šťastia.

Vrcholom mohli byť niekedy na konci 90. rokov televízne reality šou, kde boli ľudia zavretí v domoch a sami sa stali predmetom televízneho vysielania, zatiaľ čo sa na nich pozerali ľudia vo svojich domovoch, tiež izolovaní v  istom konzumeristickom uzavretom okruhu.

Ľudia v reality šou zlorečili publiku, ktoré sa na nich pozeralo, a nadávalo im do voyeurov, zatiaľ čo publikum pri obrazovkách posielalo aktérom esemeskami nevhodné správy, že sú darmožráči a prostitúti.

Nech sa televízia vyvíjala akokoľvek, vždy bola jej hraná produkcia chápaná ako lacnejšia verzia filmov do kín: s horšou natáčacou technikou, s menším rozlíšením obrazu a menšou zvukovou citlivosťou, s&nbs...