Český spisovateľ a scenárista Jiří Stránský bol v päťdesiatych rokoch minulého storočia politickým väzňom. Svojim zážitkom z tohto obdobia dal literárnu podobu v knihe Štěstí, ktorej náklad v roku 1969 zničili, a opäť vyšla až v roku 1990. Poviedka Bumerang poslúžila ako predloha rovnomenného filmu režiséra Hynka Bočana. Podľa poviedok Štěstí a Legendy vznikol scenár Kousek nebe, ktorého sa režijne ujal Petr Nikolaev (Báječná léta pod psa).
Bozky na Pankráci
Dej sa odohráva v neslávne známej pražskej väznici na Pankráci, kde si odpykáva trest za údajnú protištátnu činnosť mladý Luboš Příhoda (Jakub Doubrava). Pri práci na väzenskom dvore raz nazrie do práčovne, kde ho zaujme pôvabné dievča, Slovenka Dana (Táňa Pauhofová); príťažlivosť je obojstranná. Napriek sťaženým možnostiam kontaktu sa mladí ľudia do seba zamilujú -- nie je im však dopriate viac než úchytkové objatie či bozk pri stretnutí v ordinácii vystrašeného lekára (Ondřej Vetchý), ktorý je sám väzňom. Navyše, dvojici hrozí ešte horšie odlúčenie - Danu majú premiestniť do inej väznice. Treba šťastnú súhru náhod na to, aby dvojica mohla byť aspoň na chvíľu šťastná...
Poézia, nie politika
Ambíciou tvorcov bolo vytvoriť film zrozumiteľný a príťažlivý pre dnešných mladých ľudí, s ktorého protagonistami by sa mohli stotožniť, ergo -- vytvoriť viac ľúbostný než politicky exponovaný príbeh. To do istej miery znamenalo abstrahovať od výraznejších spoločensko-politických kontextov, takže film Kousek nebe musí počítať s divákom, ktorý buď má základnú sumu informácií (vykonštruované obvinenia, inscenované súdne procesy, prípad Milady Horákovej), alebo, ktorý správne pochopí veci naznačené rôznymi motívmi, obrazmi, replikami. Autori výtvarnej zložky filmu stavili najmä na pochmúrnu, dusivú, temnú atmosféru väzenského prostredia. Tent krok bol nepochybne správny, pokusy o evokovanie dobovej atmosféry verným použitím rekvizít (zástavy, transparenty, busty komunistických potentátov...) totiž už ukázali, že prvoplánový postup, kopírujúci realitu, je skôr kontraproduktívny.
Batoľatá pod šibenicou
A tak sa jediným výraznejším symbolom tohto typu stáva červená hviezda na streche väznice. Luboš, ktorý sa k nej vyšplhá počas pokrývačských prác, sa vo chvíli, keď objíma symbol totalitného režimu, ale pritom dýcha čerstvý vzduch, cíti slobodne. Pozorného diváka zamrazí skôr pri iných obrazoch, ktoré môžu navonok pôsobiť idylicky: na väzenskom dvore sa hrajú batoľatá - deti väzenkýň, narodené na Pankráci, a kúsok od ich vymedzeného priestoru stoja šibenice pripravené na popravu "nepriateľov" štátu.
Kúsok súčasnosti...
Film Kousek nebe nemá šancu stať sa kultovým, ako sa to darí snímkam Petra Zelenku či Davida Ondříčka, nepoužíva rafinované gedeonovské postupy, nie je hřebejkovsky sladkastý. Pracuje skôr s konvenčnejšími prostriedkami, napriek tomu je však zaujímavý, moderný a potrebný, dobový i nadčasový zároveň. Film, ktorý má čo povedať divákovi tu a teraz.